1. Spotrebiteľská inflácia je nízka.

Od februára tohto roka sa celková spotrebiteľská inflácia pohybuje pod dvomi percentami a neustále klesá, až na septembrovú úroveň 1,1 %. Aktuálne majú vyššiu infláciu ako 2 % len Holandsko a Estónsko a až 7 krajín eurozóny má infláciu pod 1 %. Ak sa budú do konca roka vyvíjať ceny podobným tempom ako v minulom roku, bude za celý rok inflácia v menovej únii len niečo nad jedným percentom.

Príliš nízka inflácia  dlhší čas nie je pre ekonomiku dobrá, pretože znižuje inflačné očakávania, znižuje potenciál rastu miezd, tržieb a ziskov. Ide o tzv. deflačnú špirálu, ktorá je nočnou morou makroekonómov, centrálnych bankárov a aj politikov.

2. Jadrová inflácia je ešte nižšia.

Pre meranie skutočného stavu ekonomiky je jadrová inflácia vhodnejšia ako celková inflácia. Je totiž bez externe ovplyvňovaných a regulovaných cien (zvyčajne bez cien potravín, energií, alkoholu a tabaku).

Priemerná jadrová inflácia v eurozóne za posledných 5 rokov dosiahla 1,3 % a najvyššie bola v júli 2012 na 1,7 %. Aktuálny septembrový údaj je 1 %, čo svedčí o slabej ekonomickej aktivite v eurozóne.

Ďalej, okrem aktuálnej inflácie berie každá centrálna banka pri svojom rozhodovaní do úvahy aj faktory, ktoré ovplyvňujú budúci vývoj cien:

3.  Trh nehnuteľností je veľmi slabý.

Ceny rezidenčných nehnuteľností v eurozóne klesli v druhom štvrťroku medziročne o 2,2 %. Z veľkých krajín ceny rástli len v Nemecku, ale vo Francúzsku, v Taliansku a Španielsku klesli. A aj v Nemecku rastú len približne 5% medziročným tempom a v porovnaní s úrovňami pred krízou sú vyššie o 15 % - s istou mierou zjednodušenia to možno považovať len za dobiehanie dobrého hospodárskeho potenciálu krajiny. Stavebná produkcia v eurozóne v auguste 2013 medziročne klesala o 4,7 % a bola o tretinu nižšia ako pred krízou. Navyše možno predpokladať, že časť stavebnej produkcie zachraňujú opravy a údržba, a teda z pohľadu konjunktúry dôležitá nová výstavba, rekonštrukcia a modernizácia padajú ešte viac.

4. Úvery pre súkromný sektor klesajú.

V septembri 2013 klesli úvery pre celý súkromný sektor medziročne o 1,9 %. Úvery pre domácnosti vzrástli o miernych 0,1 %, keď takto stagnujú už vyše roka. Historicky ide o veľmi slabé číslo, keď v celej histórii eurozóny rástli priemerne o 5,4 %. Absolútne najhorší vývoj zaznamenali na jar 2009, pričom toto číslo (-0,3 %) nebolo veľmi vzdialené od aktuálneho čísla. Navyše, hlavne v problematických krajinách (napríklad v Španielsku), je dynamika úverov pre domácnosti ešte horšia.

Úvery pre nefinančné podniky v septembri klesali o 3,5 %, čo je po augustovom historickom minime -3,8 % len veľmi mierne „zlepšenie“.

5. Úrokové sadzby na úveroch sú stále vysoké

Napriek tomu, že sú na najnižšej úrovni od vzniku eurozóny a stále klesajú, úrokové sadzby na úveroch sú stále privysoké. Napríklad priemerná úroková sadzba úveru v eurozóne pre domácnosti na nákup nehnuteľnosti s viac ako 5-ročnou zostávajúcou splatnosťou bola na konci augusta 3,37 %. V lokálnom dne v roku 2005 boli tieto sadzby na úrovni 4,5 %, pričom úvery v tom čase medziročne rástli takmer o 10 %. Podobne – nové úvery pre nefinančné podniky nad 1 mil. EUR a so splatnosťou vyše 5 rokov sa v auguste úročili 3 %, pričom v roku 2005 3,8 % (a vtedy rástol objem úverov 7% tempom).

Navyše, v úrokových sadzbách sú medzi krajinami významné rozdiely. Napríklad nový podnikový úver do 1 mil. EUR s variabilnou sadzbou alebo ročnou fixáciou je v Nemecku úročený sadzbou 2,8 %, ale v Taliansku 4,5 % a v Španielsku až 5 %.

6. Fiškálna stimulácia je čoraz obmedzenejšia.

Štáty už piaty rok za sebou zaznamenávajú obrovské deficity verejných rozpočtov a verejný dlh v eurozóne sa za tento čas zvýšil o 25 percentuálnych bodov zo 70 % HDP na 95 %. Možnosti ďalšieho rastu sú možné iba pri súčasnom výraznom znižovaní úrokových nákladov na dlh alebo pri umorovaní (časti) dlhu. Zvlášť PIIGS „melú z posledného“. A navyše, doteraz štáty v snahe zvýšiť príjmy svojich rozpočtov často zvyšovali (spotrebné) dane. Tieto opatrenia sa však blížia k svojim limitom, a tak v budúcnosti nebudú cenovú hladinu zvyšovať.

7. Cena ropy stagnuje.

Cena európskej ropy Brent sa už tri roky pohybuje viac-menej v koridore 100 – 120 USD za barel, čo pri vcelku stabilnom kurze eura k doláru znamená približne 70 – 90 EUR za barel. A ďalej, od začiatku roka 2012 cena ropy v eurách postupne a nepravidelne klesá, približne o 5 % p. a. To uvoľňuje inflačné tlaky.

8. Ceny potravín infláciu neohrozujú.

Podľa cenového potravinového indexu OSN celosvetové ceny potravín od polovice roka 2011 postupne klesajú, približne o 6 % p. a. V poslednom čase sa dokonca zvýšila dynamika poklesu cien obilnín, ceny sú v septembri medziročne nižšie až o 25 %. Samozrejme, ide len o všeobecný index. Situáciu na konkrétnych trhoch ovplyvňuje množstvo ďalších faktov – menový kurz, dotačná politika, monopolistická konkurencia a pod., ale celkovo možno povedať, že neevidujeme kvôli potravinám inflačné tlaky. Aj na Slovensku je potravinová inflácia aktuálne medziročne na 3,1 %, najmenej za posledný rok.

9. Euro je prisilné.

Dnes možno vymeniť 1 euro za takmer 1,38 USD. To je najviac za posledné dva roky. Od leta sa euro voči doláru zhodnotilo o 8 %, čo je nárast o 30 % p. a. Euro za tento čas neposilnilo len voči doláru, ale voči trom štvrtinám z 30 najvýznamnejších mien sveta. Napríklad voči priamemu konkurentovi – japonskému jenu – posilňuje euro neustále od polovice roku 2012 a odvtedy získalo vyše 40 %. Zisk eura je stratou pre európskych exportérov, „nielen pre nemeckých“, ale pre všetkých, ktorí sa snažia nahradiť obmedzený vnútorný dopyt v eurozóne zahraničným.  

10. Bankový sektor je zraniteľný.

Bankový sektor v eurozóne je obrovský, krehký a v mnohých parametroch sa jeho situácia komplikuje. Napríklad stále rastie podiel problematických úverov na celkových úveroch a teraz dosahuje v Európe 5,6 %. Niektoré banky však dosahujú aj dvojciferné hodnoty a napríklad talianska globálne systémová banka UniCredit dosiahla hodnotu tohto parametra až 15,4 %. Na porovnanie USA má túto tzv. úverovú delikvenciu na 1,25 % a žiadna zo systémových bánk ju nemá vyššiu ako 2 %.

Je teda dosť dôvodov, prečo by mala ECB ďalej svoju menovú politiku uvoľňovať. A to napriek tomu, že ekonomika eurozóny sa pomaly zviecha z prachu a nateraz pominula hlavná hrozba -  hrozba jej rozpadu.

Nateraz len malá časť trhu očakáva zníženie sadzieb. Myslíme si však, že ECB by mala „vyslyšať“ práve tú menšinu.

Richard Tóth

Hlavný ekonóm