V lete minulého roka sa finančným trhom prehnalo cunami, keď k už „tradičným“ európskym dlhovým problémom sa pridala obava z kombinácie spomalenia hospodárskeho rastu v USA, z absencie dohody medzi republikánmi a demokratmi o zvýšení dlhového stropu amerického verejného rozpočtu a zo zníženia ratingu najväčšej svetovej ekonomiky od ratingovej agentúry Standard & Poor´s. Celkovo sa obavy týkali najmä udržateľnosti verejného dlhu.

Odvtedy verejný dlh naďalej rástol a vo vzťahu k HDP je najvyšší minimálne za posledných 60 rokov. Verejný deficit dosiahol v roku 2011 9,6 % HDP a po Japonsku s 10,1 % a po Írsku s 9,9 % bol najvyšší zo všetkých vyspelých krajín – vrátane krajín eurozóny. Napriek tomu sa mediálna pozornosť zameriava na európsky verejný dlh a okolo amerického je akosi ticho. Nikto nekričí, že dlh už presiahol 100 % HDP a že bude ďalej rásť.

Akokoľvek čudne to znie, do určitej miery je tento pokoj oprávnený. Z minimálne štyroch dôvodov.

Prvým dôvodom je, že po znížení najprv výhľadu a potom aj ratingu od agentúry S&P vlani v lete nenastal žiadny úrokový Armageddon, naopak, úrokové zaťaženie kleslo. Napríklad požadovaný výnos do splatnosti 10-ročného dlhopisu  bol v prvom polroku 2011 priemerne na úrovni 3,3 % a v druhom priemerne na 2,2 %. A teda, trh bude pravdepodobne ignorovať aj prípadné ďalšie zníženie ratingu od S&P alebo od inej agentúry.

Ďalej, klesá nákladovosť dlhu - úrokové zaťaženie jednotky dlhu. Priemerná vážená úroková sadzba celého verejného dlhu dosiahla v júni 2012 2,65 %. Je najnižšia minimálne za posledných vyše 12 rokov a stále klesá. Veľmi zjednodušene – ak je priemerná splatnosť dlhu 5 rokov a požadovaný výnos 5-ročného dlhopisu zostane na súčasnej úrovni 0,6 % ďalších 5 rokov, úrokové zaťaženie celého verejného dlhu klesne postupne až na túto hodnotu. Alebo aj - súčasný požadovaný 10-ročný výnos je 1,5 %, 30-ročný výnos 2,5 %. A teda – tiež veľmi zjednodušene – ak by vláda pri nových emisiách „naťahovala“ splatnosť dlhu na 10 - 30 rokov, zaplatí na úrokoch menej ako dnes a splatnosť istiny pritom oddiali.

Tretím faktorom je, že nevzniká žiadny rovnocenný súper voči USA ako „rezervnej krajiny“. Ostatné veľké vyspelé krajiny (eurozóna, Japonsko) sú (tiež) v hlbokých problémoch a Čína, ktorá mala potenciál stať sa silným konkurentom USA na poli „svetového trezoru“, čelí minimálne hospodárskemu spomaleniu.

Štvrtý faktor sa viaže na posúdenie celkového dlhu americkej spoločnosti – nielen verejného sektora, ale aj domácností a firiem.  Ak zoberieme do úvahy pomer dlhu k HDP, tak síce verejný dlh stále rýchlo rastie, ale dlh firiem stagnuje a dlh domácností dokonca klesá. Dlh domácností, ktorý dosahuje takmer 13 bil. USD a z troch štvrtín ho tvoria hypotéky a zvyšok najmä spotrebné úvery, klesá dokonca aj absolútne, keď je takmer o 1 bil. USD nižší, než bolo jeho maximum na jar 2008. V pomere k HDP je v porovnaní s predkrízovými maximami približne o 10 percentuálnych bodov nižší a dosahuje 83 % HDP (HDP bol v 1Q 2012 anualizovane približne 15,5 bil. USD).

 Dlh firiem aktuálne v sume 12 bil. USD (z 2/3 dlh korporácií a z 1/3 dlh malých a stredných podnikov) sa pohybuje pod 80 % HDP, „len“ o približne 10 percentuálnych bodov nad predkrízovým priemerom. Rast firiem sa tak vyrovnal poklesu domácností.

 Verejný dlh na jar 2012 dosiahol takmer 16 bil. USD a prekročil 100 % HDP. Rast verejného dlhu je spôsobený najmä rastom federálneho dlhu (tvorí 2/3 verejného dlhu), pričom dlh jednotlivých štátov a miest (pätina verejného dlhu) a ostatných zložiek verejného sektora viac-menej stagnuje.

 Celkový dlh amerických subjektov dosiahol na jar 2012 vyše dvaapolnásobok ročného HDP. Ide o najvyššie číslo minimálne od sedemdesiatych rokov minulého storočia a v porovnaní s týmto obdobím je dnes dvojnásobný. Na druhej strane, celková dynamika dlhu sa v poslednom čase výrazne zmiernila. Kým v predkrízovom období (v rokoch 2003 – 2008) rástol celkový dlh v pomere k HDP každoročne priemerne o 6,5 percentuálnych bodov, v kríze 2008 – 2009 sa rýchlosť zadlžovania zvýšila na dvojnásobok (každý rok o 13 percentuálnych bodov). Od roku 2010 sa však celkové zadlžovanie amerických subjektov významne nemení, mení sa len štruktúra dlhu od domácností smerom k vláde.

 Americký dlh je na rázcestí. Ďalší vývoj vo veľkej miere závisí od toho, či sa podarí udržať jednak nízke úrokové prostredie a jednak rast HDP. Zvyšovať sadzby bez toho, aby výrazne rástli úvery pre domácnosti (čo nie je v strednodobom horizonte pravdepodobné), by bolo negatívne. Minimálne kým bude pokračovať oddlžovanie domácností, úrokové sadzby budú nízko a pravdepodobne aj celé úrokové prostredie. Pokiaľ ide o hospodárske oživenie, posledné správy o spomalení hospodárskeho oživovania v 2Q 2012 môžu byť znepokojujúce. Aj preto, lebo k spomaleniu dochádza napriek silnej fiškálnej stimulácii.

 Verejný dlh bude pokračovať v raste a určite sa mu ešte dostane mediálnej pozornosti - najmä keď je už nad 100 % HDP a postupne sa blíži napríklad k talianskej úrovni. Sám osebe si však nezaslúži príliš veľa pozornosti– bude postupne lacnieť a je vcelku dobre manažovateľný. Napríklad FED ho môže odkúpiť - ľahšie než dlh domácností. A preto ho za súčasných podmienok môžeme „takmer prehliadať“. Ale keď sa úrokové prostredie zhorší alebo sa ekonomická aktivita spomalí, bude problém.