Rovnako ako zatiaľ nepoznáme, ako sa tieto podmienky prejavia v súčasnom globalizovanom svete na globálnej ekonomike ako celku. Jednou z takých skutočností sú extrémne expanzívne monetárne politiky centrálnych bánk vyspelých ekonomík sveta. V súčasnosti sa už nebavíme len o kvantitatívnom uvoľňovaní, nízkych sadzbách, ale o nulových, ba dokonca záporných úrokových sadzbách.

Centrálne banky využívajú záporné úrokové sadzby v krajnom prípade, ak ostatné monetárne nástroje nefungujú v takej miere, ako si predstavovali. Tomuto kroku v prípade väčšiny centrálnych bánk predchádzalo zavedenie iného neštandardného monetárneho nástroja – kvantitatívneho uvoľňovania. Kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky je nástroj, pomocou ktorého sa snažia centrálne banky stimulovať ekonomiku. Ide pritom o proces, pri ktorom centrálna banka nakupuje finančné aktíva od komerčných bánk a iných súkromných inštitúcií s cieľom zvýšenia množstva peňazí v obehu. Kvantitatívne uvoľňovanie, alebo niekedy voľne označované ako „tlačenie peňazí“, má tak za cieľ dodať na trh likviditu. Okrem toho centrálna banka nákupom dlhopisov posúva, samozrejme, cenu dlhopisov nahor, čo sa prejavuje inverzne na dlhopisových výnosoch, a snaží sa tak podporiť dopyt po iných výnosnejších, ale rizikovejších druhoch investovania, akým je poskytovanie úverov. Dostatok likvidity a nízke výnosy na dlhopisoch majú za cieľ podporiť ekonomickú aktivitu formou dostupnejších úverov a tak presunúť zvýšené množstvo peňazí v obehu k jednotlivým ekonomickým subjektom. Tieto subjekty by mali získané prostriedky použiť predovšetkým vo forme investícií alebo spotreby. Problém však nastáva v prípade, ak banky a iné úverové inštitúcie použijú likviditu ako určitý druh rezervy na neočakávané udalosti alebo ak na trhu existuje zvýšené riziko nesplatenia úverov. Takýto jav sa snažia centrálne banky eliminovať aj zavedením nízkych alebo záporných úrokových sadzieb. Záporná depozitná úroková sadzba má v tomto smere za cieľ odradiť komerčné banky od toho, aby držali voľné finančné prostriedky na bežných účtoch v centrálnej banke. Tieto prostriedky by mali úverové inštitúcie použiť skôr na úverovanie podnikov a domácností alebo poskytnúť na obchodovanie na medzibankovom trhu.

Monetárny výbor ECB zaviedol v júni 2014 zápornú depozitnú úrokovú sadzbu na úrovni -0,10 %. Odvtedy ju znížil celkovo trikrát a od marca 2016 je na úrovni -0,40 %. Spolu s depozitnou úrokovou sadzbou klesala v tomto období po dvoch zníženiach aj hlavná refinančná úroková sadzba, a to z 0,15 % v júni 2014 na súčasných 0,00 %. Švajčiarska centrálna banka začala so zápornými úrokovými sadzbami v decembri 2014 zo strachu pred posilnením franku, čo by malo negatívny dosah na švajčiarsky export. Preto znížila refinančnú úrokovú sadzbu z 0,00 % na záporných -0,25 %. O necelý mesiac ju znížila ešte raz, a to o pol percentuálneho bodu nižšie, teda na -0,75 %. V Európe okrem toho uplatňujú zápornú úrokovú sadzbu aj vo Švédsku, kde je momentálne úroková sadzba na repo operácie na úrovni -0,50 %. Negatívnu úrokovú sadzbu uplatňujú aj v tretej najväčšej ekonomike sveta – Japonsku. Tamojšia centrálna banka zaviedla vo februári tohto roka zápornú úrokovú sadzbu -0,1 % na niektoré vklady komerčných bánk v centrálnej banke. Po poslednom septembrovom zasadnutí Bank of Japan sa dokonca objavili špekulácie, že japonská centrálna banka môže posunúť túto úrokovú sadzbu ešte nižšie.

Uvoľnená monetárna politika centrálnych bánk v podobe kvantitatívneho uvoľňovania a nízkych alebo záporných úrokových sadzieb je jedna z hlavných príčin vzniku záporných výnosov na štátnych dlhopisoch. Podľa niektorých zdrojov sa v súčasnosti obchodujú tri štvrtiny nemeckých štátnych dlhopisov so záporným výnosom. Nemecký 7-ročný dlhopis teraz poskytuje výnos -0,36 %. Japonský 10-ročný dlhopis ponúka aktuálne negatívny výnos na úrovni -0,01 %. Negatívny výnos poskytoval dokonca ešte pred pár dňami aj 30-ročný švajčiarsky štátny dlhopis. S výnosom -0,42 % sa obchoduje aj slovenský štátny dlhopis s 5-ročnou splatnosťou. V zápornom teritóriu sa momentálne nachádzajú aj španielske dlhopisy s 3-ročnou splatnosťou, ktoré aktuálne ponúkajú výnos -0,14 %. A pritom to nebolo tak dávno, v júli 2012, keď španielska ekonomika bojovala s dlhovou krízou a španielske dlhopisy s 3-ročnou splatnosťou sa obchodovali s výnosom na úrovni 7,30 %. Toto je len pár príkladov z veľkého spektra dlhopisov, ktoré sa v momente písania tohto textu obchodovali so záporným výnosom.

Prečo sú niektorí, a to hlavne inštitucionálni, investori ochotní kupovať dlhopisy so záporným výnosom? Jednou zo skupín, ktoré nakupujú dlhopisy aj so záporným výnosom, sú už spomínané centrálne banky, ktoré sa odhodlali na tento krok v rámci kvantitatívneho uvoľňovania.

Napríklad v prípade ECB to predstavuje nákup dlhopisov vydaných ústrednou štátnou správou krajín eurozóny, agentúrami, európskymi inštitúciami a dlhopisov investičného stupňa vydaných nebankovými spoločnosťami sídliacimi v eurozóne v objeme 80 miliárd eur mesačne. Japonská centrálna banka v rámci tzv. programu „QQE“ nakupuje štátne dlhopisy v objeme 80 biliónov jenov (v súčasnosti približne 700 miliárd eur) ročne. Potom je tu druhá skupina inštitucionálnych investorov, ktorí, bohužiaľ, štátne dlhopisy musia nakupovať jednak kvôli regulácii a v druhom rade kvôli pocitu bezpečia aj za cenu negatívnych výnosov, pričom ostatné aktíva vnímajú ako rizikovejšie s potenciálom vyšších strát.

Nízke alebo záporné úrokové sadzby a výnosy na štátnych dlhopisoch znižujú marže bankám. Tie nemôžu v plnej miere preniesť záporné sadzby na vklady klientov, ktorí by v tom momente vybrali z bánk hotovosť, pričom sadzby na poskytnuté úvery stále klesajú. Takisto nízke či negatívne dlhopisové výnosy znižujú príjem z bankových dlhopisových portfólií. Omnoho horšie sú však na tom poisťovne. Tie sú vystavené riziku, že nebudú schopné pokryť garantovaný výnos v poistných zmluvách. To znamená, že ak úrokové sadzby a dlhopisové výnosy zostanú dlhodobejšie na terajšej alebo nižšej úrovni, poisťovne budú mať problém dosiahnuť zmluvný garantovaný výnos zo skutočných výnosov z investícií. Problémy sa nevyhnú ani finančným inštitúciám, v ktorých si šetríme na dôchodok. Ak máte napríklad zvolený v II. pilieri starobného dôchodkového sporenia tzv. dlhopisový „garantovaný“ dôchodkový fond, ktorý pozostáva z prevažnej miery zo štátnych dlhopisov, čo vám v prípade dlhodobých nízkych úrokových sadzieb a pokračujúceho kvantitatívneho uvoľňovania tento fond garantuje? V takomto prípade sa vystavujete riziku, že konečná nasporená suma bude nižšia ako súčet príspevkov.

Pochopiteľne, že finančné inštitúcie vytvárajú rezervy, ktoré využívajú v ťažších časoch, a tieto prostriedky by mohli vystačiť na pár rokov v prostredí nízkych alebo záporných úrokových sadzieb a dlhopisových výnosov. Ďalšou možnosťou, ako sa vyrovnať s nízkymi alebo teda zápornými výnosmi na štátnych dlhopisoch, je presun týchto prostriedkov z relatívne bezpečných nástrojov, akými sú štátne dlhopisy, na nástroje, ktoré vykazujú potenciálne vyššie zhodnotenie, avšak pri akceptácii vyššieho rizika. Tu však vystupuje eventuálna hrozba, že v prípade nepriaznivého vývoja a zlej diverzifikácie rizika investor zaznamená vyššiu stratu ako pri investovaní do štátneho dlhopisu so záporným výnosom.

Nízke alebo záporné úrokové sadzby a dlhopisové výnosy budú predstavovať problém, ak tieto podmienky budú pretrvávať na finančnom trhu dlhšie obdobie a centrálnym bankám sa nepodarí dosiahnuť a udržať cenovú stabilitu a primeraný hospodársky rast, o čo sa snažia v súčasnosti svojimi extrémne expanzívnymi monetárnymi politikami.