Našincovi sa koncept amerického sna – kariéry, ktorá z niktoša spraví hviezdu a boháča – môže javiť ako úsmevné klišé omieľané v nespočetnom množstve filmov. No pre Američanov je to kultový príbeh.

Presne takto katapultovali kasové trháky z 80. rokov mladého rakúskeho kulturistu Arnolda Schwarzeneggera do kresla guvernéra Kalifornie. Imidž plnokrvného Američana starostlivo kultivovaný počas troch desaťročí v Hollywoode otvoril Ronaldovi Reaganovi dvere do Oválnej pracovne.

História sa neopakuje, ale rýmuje, vraví citát často pripisovaný Markovi Twainovi. A tak sa v roku 2017 do Bieleho domu znova nasťahoval zabávač.

Ohlásenie kandidatúry

Aj v rodinnej ságe Donalda Trumpa hrá americký sen významnú rolu, hoci on sám sa určite nenarodil do skromných pomerov. Trumpov starý otec Friedrich prišiel do New Yorku na konci 19. storočia z malej nemeckej dedinky v juhozápadnej časti Nemecka. Donaldov otec Fred začal pracovať už ako pätnásťročný. Spolu s matkou v roku 1920 založili realitnú a developerskú firmu. Keď Fred na prahu nového tisícročia ako 93-ročný skonal, odhadoval sa jeho majetok v stámiliónoch.

Donaldova kariéra sa začala „malou pôžičkou jedného milióna dolárov" od svojho otca, ktorú splatil aj s úrokmi. Postupne sa k stavbe hotelov a kasín pridružila aj rola producenta televíznej šou The Apprentice (Učeň), v ktorej posudzoval obchodné zručnosti skupiny súťažiacich. Okrem autorstva Umenie vyjednávať sa Trump občas mihol i vo filmoch. Slovenskému publiku je azda najznámejší z druhej epizódy filmu Sám doma.

Politické ambície sa v Trumpovi prebudili na konci 80. rokov, keď zaplatil 95 000 dolárov za celostranové reklamy v denníkoch The New York Times, The Washington Post a The Boston Globe. V otvorenom liste sa prihováral Američanom kritikou zahraničnej politiky. Jeho hnev si vyslúžili Japonsko a krajiny Perzského zálivu, na ktorých ochranu, podľa Trumpa, vláda vynakladala zbytočné zdroje.

„Svet sa smeje z amerických politikov, kým my ochraňujeme lode, ktoré nevlastníme, vezúce ropu, ktorú nepotrebujeme, pre spojencov, ktorí nám nechcú pomáhať," písal vtedy Trump. „V ostatných rokoch si Japonci, nezaťažení obrovskými bezpečnostnými nákladmi, vybudovali silnú ekonomiku s bezprecedentnými obchodnými prebytkami. Brilantne dokázali udržiavať slabý jen na úkor silného dolára. Toto v kombinácii s našimi mohutnými výdavkami na ochranu ich krajiny a iných posunulo Japonsko do popredia svetových ekonomík."

Trump nabádal administratívu skoncovať s rozsiahlymi deficitmi a prinútiť spojencov, aby za ochranu Spojeným štátom platili. Ušetrené prostriedky mali byť vynaložené na podporu amerických farmárov, bezdomovcov a zdravotníctva. Presvedčenie, že Spojené štáty majú predovšetkým dbať o seba, mu vydržalo po tri desaťročia.

Už vtedy Trump vyhlásil: „Ak by som kandidoval, určite by som vyhral."

Hoci v nasledujúcich desaťročiach viackrát uvažoval o kandidatúre na úrad, sústreďoval sa prevažne na svoje obchodné aktivity a občasné televízne vystúpenia.

Výraznejšie sa Trump do politického života zapísal až v roku 2011, keď sa pripojil ku konšpirátorom, ktorí spochybňovali, či sa Barack Obama skutočne narodil v Spojených štátoch. Osoba nenarodená na území USA sa totiž nemôže uchádzať o prezidentský úrad.

Počas viacerých televíznych vystúpení vyzýval Obamu, aby zverejnil svoj rodný list, a Biely dom po šiestich týždňoch skutočne zverejnil fotokópiu Obamovho rodného listu.

Túto epizódu Trumpovi novinári pripomínali počas hlavnej časti prezidentskej kampane, keď odmietal zverejniť svoje daňové priznania tvrdiac, že to nemôže spraviť kvôli prebiehajúcej daňovej kontrole. Denník The New York Times však prišiel s informáciou, že Trump sa mohol dlhodobo vyhnúť plateniu daní. Dôvodom mala byť strata viac ako 900 miliónov dolárov v roku 1995, ktorá mu umožnila odpočítať si rovnakú sumu zo zdaniteľného príjmu počas nasledujúcich rokov.

Kontroverzné vyjadrenia a rast  popularity

Trump oficiálne ohlásil svoju kandidatúru na post prezidenta Spojených štátov 16. júna 2015 vo svojom mrakodrape na Piatej Avenue v New Yorku.

Jeho sprievodný prejav bol spleťou tém, ktoré mali dominovať jeho kampani. Zároveň nastavil tón komunikácie v kampani tak, aby prilákala pozornosť médií.

Číne a Japonsku vyčítal, že porážajú Spojené štáty v medzinárodnom obchode, a zaprisahal sa priniesť pracovné miesta späť do Ameriky. Mexiko si zas vyslúžilo jeho hnev za to, že do USA posiela kriminálnikov, keď umožňuje nelegálnu emigráciu. Kritizoval tiež americkú politiku na Blízkom východe a nákladnú vojenskú intervenciu v Iraku.

Vyhlásil, že domáca ekonomika je v hroznom stave. „Neverte správam, ktoré vravia, že nezamestnanosť je 5,6 percenta", nabádal Trump. „Naozajstná miera nezamestnanosti je niekde medzi 18 a 20 percentami." Obamovu reformu zdravotníctva označil za katastrofu a zaprisahal sa, že ju zruší. Takisto prisľúbil, že krajinu bude riadiť ako biznismen.

Leto a skorú jeseň strávil návštevou niekoľkých štátov, ktoré mali byť kľúčové v republikánskych primárkach, pričom spopularizoval slogan „Spravme Ameriku opäť skvelou". Republikánsku stranu zaskočil tým, že odmietol vylúčiť možnosť kandidovať za tretiu stranu. Definitívne sľúbil vernosť republikánskej strane až v septembri, pár mesiacov po tom, ako sa stal jej oficiálnym nominantom na post prezidenta.

Ďalšiu kontroverziu vyvolal Trump na jeseň 2015, keď po útokoch islamských radikálov v Paríži nabádal na vytvorenie databázy moslimov a sledovanie mešít. Po ďalšom útoku na Floride pritvrdil, keď žiadal dočasne zakázať moslimom vstup do krajiny. Tieto vyhlásenia vzbudili pohoršenie nielen medzi straníkmi, ale najmä v zahraničí.

Napriek tomu už prvé federálne prieskumy verejnej mienky v júli 2015 častovali Trumpa ako lídra v republikánskych primárkach a náskok vtedy zaznamenal aj pred Hillary Clintonovou.

Republikánske primárky

Do pretekov o republikánsku nomináciu vstúpilo dovedna až 17 kandidátov, avšak za hlavných uchádzačov sa okrem Trumpa považovali: texaský senátor Ted Cruz, floridský senátor Marco Rubio, guvernér štátu Ohio John Kasich a guvernér Floridy Jeb Bush.

Primárky sa začali 1. februára 2016 v štáte Iowa, kde Trump tesne zaostal za Tedom Cruzom. Ďalšie tri súboje v štátoch New Hampshire, Južná Karolína a Nevada Trump vyhral. Najväčším prekvapením tejto fázy bol slabý záujem voličov o nasledovníka dynastie prezidentov Bushovcov Jeba, ktorý svoje ambície zavesil na klinec už 20. februára.

Zostávajúca štvorica kandidátov sa mala pobiť o hlasy 595 delegátov v jedenástich štátoch USA začiatkom marca. Trump si tu upevnil pozíciu víťazstvom v siedmich štátoch.

V druhom kole primárnych volieb republikánskej strany sa kandidáti uchádzali o hlasy celkovo 367 delegátov a Trumpovi sa podarilo ukoristiť obdivuhodných 228. Keď sa hlasovanie presunulo koncom apríla na americký severovýchod, Trump získal rozhodujúcu časť hlasov voliteľov a jeho oponenti Ted Cruz a John Kasich z kampane odstúpili.

Zvyšné primárky boli iba formalitou. Trump nakoniec získal viac ako 14 miliónov hlasov, čo je takmer o 2 milióny viac ako predchádzajúci rekord Georgea W. Busha z roku 2000.

Zjazd republikánskej strany v júli v Clevelande potvrdil Trumpa ako oficiálneho kandidáta strany na post prezidenta USA.

Napriek tomu, že sa establišment v republikánskej strane často ozýval protitrumpovskou rétorikou, napokon všetci významní predstavitelia uznali jeho nomináciu a vyjadrili mu podporu.

Publicita a financie

Či už počas primárok, alebo v hlavnej časti prezidentskej kampane, Trumpova sila spočívala najmä v marketingu a v priťahovaní pozornosti médií.

Svojich súperov označoval nelichotivými prezývkami, ako klamár Ted, malý Marco či krivá Hillary, a davy ľudí na Trumpových mítingoch nadšene skandovali „zatvorte ju do basy". Po víťazstve vo voľbách Trump zvolil zmierlivý tón a perzekúcii oponentov sa vyhol.

Podľa denníka The New York Times Trump minul na televíznu reklamu počas primárok zhruba 10 miliónov. To však bolo osemkrát menej ako Jeb Bush, ktorého kampaň sa skončila po prvých hlasovaniach vo februári.

Donald Trump však na amerických obrazovkách nechýbal. Analýza spoločnosti mediaQuant ukázala, že médiá zadarmo venovali Trumpovi priestor hodný takmer 1,9 miliardy dolárov. Len na porovnanie, Clintonovej sa dostalo takejto reklamy zadarmo len v hodnote 746 miliónov. Aj keď nie všetky mediálne výstupy boli pozitívne a v prospech kandidáta, opäť sa potvrdilo, že aj zlá reklama je reklama. Údaje z americkej Volebnej komisie naznačujú, že počas celého volebného cyklu od februára 2015 do novembra 2016 stála Trumpa jeho kampaň zhruba 333 miliónov, kým Hillary Clintonová utratila 582 miliónov dolárov.

Napriek škandálom sa vedel Trump vynájsť a americkým voličom imponoval. Keď Khizr Khan, otec irackého veterána, ktorého synovi bolo po smrti udelené najvyššie vojenské vyznamenanie, kritizoval Trumpa za protimoslimské vyjadrenia, Trump odpovedal, že jeho manželka Ghazala bola počas prejavu ticho, a teda mohla mať zakázané rozprávať.

Trump spôsoboval rozruch až do volebného dňa, keď na otázku, či sa stotožní s výsledkami volieb, odpovedal: „Ponechám vás v napätí."

Televízne debaty s Clintonovou

Počas televíznych diskusií medzi Trumpom a Clintonovou sa moderátori najčastejšie vracali k otázkam národnej bezpečnosti. Hlavným trom témam − vojne v Sýrii, terorizmu a vzťahom s Ruskom − dovedna venovali 13 z 21 otázok. Imigrácie a trhu práce sa dotklo spolu šesť otázok a Clintonovej uniknutým emailom – zrejme najpálčivejšej téme demokratickej kandidátky – venovali moderátori dve otázky.

Témou, ktorá najvýraznejšie absentovala, boli počas televíznych debát klimatické zmeny.

Úvodných päť prieskumov verejnej mienky pred prvou debatou naznačovalo zhruba trojpercentný náskok Clintonovej pred Trumpom. Pred druhou televíznou debatou si Clintonová upevnila vedenie na rovné štyri percentuálne body. Podobne dopadli aj posledné prieskumy pred finálnou diskusiou z 19. októbra, keď sa Clintonovej náskok zvýšil na viac ako päť percentuálnych bodov.

Inak povedané, kým Trumpove preferencie sa hýbali medzi 40 % až 41 %, Clintonovej popularita vzrástla zo 43 % na 46  %.

Americké prezidentské voľby 2016 sa stali neslávne známymi práve pre nepresnosť prieskumov, ktoré dlhodobo ukazovali na víťazstvo demokratov. Trump zaostával za Clintonovou vo väčšine celonárodných prieskumov verejnej mienky v období po júlových primárkach a len občasné vzbĺknutia Clintonovej emailového škandálu potiahli jej preferencie nadol.

Teórií, prečo sa prieskumy mýlili, je viacero. Anketári zvolili primalú vzorku, ktorá nebola pre celú krajinu dostatočne reprezentatívna. Možno boli použité nesprávne demografické modely alebo anketári oslovili nespoľahlivých respondentov, ktorí sa napokon rozhodli voliť inak, ako tvrdili v prieskume.

Faktom je, že výsledky boli mimoriadne tesné. Hoci Clintonová získala výraznú väčšinu celkových hlasov, Trump vyhral volebné kolégiá s tesným náskokom. Peter Barnes pre BBC napísal, že ak by menej ako 1 % voličov v Pensylvánii a na Floride hlasovalo za Clintonovú namiesto Trumpa alebo asi 100 000 z celkových 120 miliónov voličov, mohol byť konečný výsledok opačný.

Trump napokon 8. novembra získal 304 z 538 voliteľov, kým Clintonová získala 227. Američania si tak zvolili Donalda Trumpa za 45. prezidenta.

Inaugurácia a prvé kroky

S ľavou rukou položenou na dvoch Bibliách, Lincolnovej a svojej rodinnej, zložil Donald Trump prísahu pred predsedom Najvyššieho súdu Johnom Robertsom 20. januára 2017.

Ani tieto okamihy sa neobišli bez kontroverzií. Na čerstvého prezidenta sa zniesla vlna posmeškov po tom, ako médiá zverejnili fotku zachytávajúcu dav ľudí vítajúcich nového prezidenta. Ten bol údajne výrazne menší ako masy ľudí, ktoré sa zišli pri Washingtonskom stĺpe počas prezidentskej prísahy Baracka Obamu.

Táto skutočnosť nie je až taká zarážajúca, keď si uvedomíme, že Trumpova kampaň mala problém s naplnením sprievodného programu hudobnými hviezdami. V roku 2009 sa na pódiu okrem iných vystriedali U2, Beyoncé, Stevie Wonder, Bruce Springsteen, ako aj herci Tom Hanks či Samuel L. Jackson. Hlavnými hudobnými hviezdami Trum- povej inaugurácie boli country spevák Toby Kieth a skupina 3 Doors Down, a tiež herec Jon Voight.

Protesty znova vzplanuli po Trumpových prvých prezidentských rozhodnutiach. Najviac hnevu od opozície si vyslúžilo prezidentské nariadenie výrazne okliešťujúce vstup utečencov a imigrantov do Spojených štátov. Väčšina z Trumpových nariadení v prvých dňoch vlády sa venovala naplneniu volebných sľubov, napr. príkaz postaviť múr na hranici s Mexikom.

Čerstvý prezident tiež dosadil svojho hlavného stratéga Stephena Bannona − bývalého bankára z Goldman Sachs a šéfa ultrapravicového média Breitbart News − do výboru riaditeľov Národnej bezpečnostnej rady. Zároveň obmedzil vplyv predsedov Generálneho štábu a riaditeľa Národnej spravodajskej služby.

Čo od Trumpa čakať

Trump je muž bez predošlej politickej skúsenosti a zároveň miliardár, ktorý je do značnej miery výsledkom samého seba. Očakávať čitateľnosť preto nemožno, aj keď svojimi prvými krokmi naznačil, že bude predvolebné sľuby plniť. Teda pokiaľ to bude možné alebo ak sa proti jeho dekrétom nepostaví súd ako v prípade rozhodnutia o zákaze imigrácie.

Myslím, že pod Trumpovým vedením možno očakávať ďalšiu polarizáciu americkej spoločnosti. Napriek tomu, že otvorený rasizmus je v Amerike trestným činom, je viac ako pravdepodobné, že jeho kroky budú smerovať k podpore bielych Američanov. Tých, ktorých srdcia a nakoniec aj hlasy si získal útočnou rétorikou namierenou proti washingtonskému establišmentu v kampani. Súdiac už od prvých krokov po nástupe do úradu, ako je stavanie múru medzi USA a Mexikom, to budú mať minimálne počas najbližších štyroch rokov imigranti a cudzinci v USA ťažké.

Politicky presadzovaný múr je z pohľadu verejných financií USA zanedbateľný náklad. Signál, ktorý týmto Trump vysiela svetu, je však alarmujúci. Stavba dnes už neexistujúceho Berlínskeho múru stála v roku 1961 zhruba 25 miliónov dolárov, čo po zohľadnení inflácie dnes predstavuje asi 200 miliónov dolárov. Múr s Mexikom však bude viac ako dvadsaťnásobne dlhší a náklady sa odhadujú na 12 − 15 miliárd dolárov, pričom ročné výdavky federálnej vlády v USA dosahujú 3,54 bilióna dolárov. Samotná stavba múru s Mexikom je preto pre Ameriku ľahko financovateľný výdavok. Ako však Trump prinúti Mexiko náklady na stavbu múru preplatiť, dodnes nie je jasné a možno to považovať takpovediac za predvolebný výkrik do tmy.

Tri mesiace po Trumpovom zvolení za prezidenta sú zatiaľ jasným víťazom tejto voľby americké akciové trhy. Akciový index Dow Jones Industrial Average od 6. novembra minulého roka niekoľkokrát prekonal doterajšie historické maximum a do polovice februára stúpol o 14 %. V prípade širšieho akciového indexu S&P 500 sú hlavným beneficientom ziskov banky a finančné inštitúcie, ktorých trhová hodnota sa od zvolenia Trumpa zvýšila takmer o 500 miliárd dolárov. Známa je tiež jeho snaha o zmenu regulačných pravidiel pre banky, ktorým by umožnil rýchlejšie a ľahšie financovanie. Tu akoby zabudol, že to bola práve pýcha a lakomstvo finančných žralokov z Wall Street, ktorá pred deviatimi rokmi uvrhla svet na pokraj finančnej skazy.

S rastom akciového trhu však možno hľadať aj omnoho fundamentálnejšie dôvody ako len prvoplánové prepojenie Trumpových poradcov či členov jeho vlády na banky a finančné inštitúcie. Je totiž všeobecne známe, že Trump chystá zmeny v daňovom systéme, a znižovanie daní je pre zisky firiem vždy dobrou správou. V takom prípade by z rastu akciových trhov profitovali všetci. Firmy, ktorých zisky by podliehali nižšiemu zdaneniu, individuálni či inštitucionálni držitelia akcií týchto firiem by získali väčšie dividendy aj vyšší kapitálový výnos a v konečnom dôsledku aj investičné či penzijné fondy, ktoré tvoria podstatnú časť finančného trhu. Ako sa vraví, s prílivom by sa všetky lode kotviace v prístave zdvihli.

V roku 2016 totiž podľa spoločnosti FactSet americké firmy obchodované v rámci akciového indexu S&P 500 platili efektívnu daň z príjmu vo výške 26,4 percenta. Federálna daň z príjmu je v USA na úrovni 35 percent a okrem toho firmy platia aj rôzne typy štátnych či lokálnych daní z príjmu. Je pravdepodobné, že zníženie daňovej sadzby na federálnej úrovni sa prejaví v jednotlivých sektoroch ekonomiky rozdielnym spôsobom. Vzhľadom na to, že napríklad nízkonákladové aerolinky dnes platia efektívnu daň na úrovni 39 percent, mohli by práve ony patriť medzi hlavných beneficientov znižovania daní.

Na začiatku kampane Trump hovoril o znížení federálnej dane z príjmu až na 15 percent. Okrem naštartovania biznisu by tak prudká redukcia mala aj iné makroekonomické dosahy. Podľa prepočtov americkej Daňovej nadácie by v najbližšom desaťročí Amerike prinieslo zníženie daní na 15 percent dodatočný rast HDP o 11 percent, nárast akciových indexov o 29 percent a pribudlo by takmer 5,5 milióna nových pracovných miest. Výpadok na príjmovej strane federálneho rozpočtu by však dosiahol až 10,5 bilióna dolárov. Je preto pravdepodobné, že ak k znižovaniu dôjde, bude to niekde bližšie k 25 percentám.

Otázne je tiež, čo konkrétne mal Trump na mysli odstúpením od zmluvy o Transpacifickom partnerstve. Jeho predvolebné reči o obmedzení obchodu či zavedení až 35-percentného dovozného cla sú totiž ekonomicky neopodstatnené. Je síce pravda, že so zhruba 16-percentným podielom dovezených tovarov a služieb na HDP patrí USA medzi najmenej od dovozu závislé krajiny na svete, dodatočným zdanením by len dočasne podporil infláciu a dlhodobo inšpiroval množstvo firiem na hľadanie alternatív.

Trump je síce skúsený biznismen, ale po tom, čo sa stal prezidentom, zrejme narazí na množstvo obštrukcií spletených politickým establišmentom vo Washingtone, a riadiť štát preňho nie je to isté, ako riadiť vlastnú firmu. Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať rovnako. V marci totiž verejné financie dosiahnu už mnohokrát zvýšený dlhový strop a na to, aby mohol naďalej financovať vládu a zabezpečiť normálne fungovanie štátu, bude musieť v prvom rade zjednotiť obe komory Kongresu a znovu zvýšiť dlhový strop.

Cesta politického novica vo svete rôznych vplyvov bude zrejme kľukatá.

Mário Blaščák
Autor článku je externý prispievateľ a komentátor diania na finančných trhoch.