sk
cz en
MENU
KONTAKTOVAŤ
OBCHODNÉ MIESTA
PRIVÁTNI
BANKÁRI
ÚSTREDIE
BLOG
AN
Vplyv nízkych úrokových sadzieb na bankový sektor
24.01.2020

Úrokové sadzby v eurozóne sú už takmer 10 rokov veľmi nízko a s veľkou pravdepodobnosťou zostanú nízko aj naďalej. Ako sa prejaví prostredie s takýmito sadzbami na hospodárení komerčných bánk či na ich čistej úrokovej marži a ako sa s touto situáciou vyrovnávajú banky v Japonsku, kde sú sadzby dlhodobo veľmi nízke?

 

Banky a ekonomický svet

Už celé storočia sú banky neoddeliteľnou súčasťou ekonomického sveta. Prvá na svete, Monte dei Paschi di Siena, bola založená v roku 1472 v talianskom Toskánsku. Banky sú považované za krvný systém ekonomík, ich úlohou je efektívne zhromažďovať voľné zdroje ekonomických subjektov (domácností, firiem a verejnej správy) a poskytovať tieto zdroje tým ekonomickým subjektom, ktoré ich potrebujú. Hoci sa ani finančný sektor nevyhol inováciám, banky naďalej zostávajú kľúčovými hráčmi, bez ktorých by dnešné ekonomiky skolabovali.

Aby banka vôbec mohla prežiť, musí rovnako ako každý podnikateľský subjekt dlhodobo dosahovať zisk. Jeho hlavným zdrojom je čistý úrokový príjem, to znamená rozdiel medzi úrokovými príjmami z aktív, ktoré banka vlastní, a úrokovými platbami za pasíva, ktoré si banka požičiava a ktoré používa.

Hlavnými aktívami typickej banky sú úvery a rôzne cenné papiere, majú asi 85 až 95 percentný podiel na jej bilančnej sume (majetku). Ďalšou položkou na tejto strane súvahy je hotovosť, jej podiel je 5 až 10 percent. Hnuteľný a nehnuteľný majetok (goodwill) tvorí len asi 1 až 5 percent bilančnej sumy banky.

Na strane pasív má malý podiel vlastné imanie (5 až 10 percent), a zvyšok, teda 90 až 95 percent bilančnej sumy, tvoria rôzne krátkodobé či dlhodobé typy úročených vkladov obyvateľstva, firiem, iných finančných spoločností a ďalšie finančné záväzky.

Hlavným zdrojom príjmov banky sú úroky z úverov a výnosy z cenných papierov, tvoria približne dve tretiny až tri štvrtiny všetkých príjmov bežnej banky. Druhým významným zdrojom, povedzme s pätinovým podielom na príjmoch banky, sú poplatky z klientskych účtov a provízie za distribúcie cenných papierov pre klientov. Tretím veľkým zdrojom sú zisky z obchodovania s cennými papiermi. Ostatné príjmy, napríklad z prípadného predaja nehnuteľného majetku, sú nevýznamné.

Najväčšou nákladovou položkou v banke sú všeobecné prevádzkové náklady – mzdy, administratívne náklady a pod., v bežnej banke tvoria polovicu až dve tretiny všetkých nákladov. Ďalšou významnou nákladovou položkou sú úrokové náklady z cenných papierov, tvoria povedzme štvrtinu až tretinu všetkých nákladov. Zvyšok tvoria dane a mimoriadne náklady.

Samozrejme, toto sú veľmi orientačné čísla, každá banka má svoju vlastnú štruktúru s rôznou váhou aktív a pasív či výnosových a nákladových položiek. Vo všeobecnosti sa inak správa retailová banka a banka zameraná na privátne bankovníctvo, inak banka na americkom trhu a na európskom trhu, inak veľká a malá banka a rozdiel je aj v tom, v ktorej fáze hospodárskeho cyklu sa momentálne trh nachádza – čiže je rozdiel v štruktúre tej istej banky v inom čase.

Ekonomická aktivita v posledných rokoch

V posledných rokoch čelí eurozóna spomaľovaniu ekonomickej aktivity. Kým pred krízou 2008/2009 rástol jej HDP ročne priemerne  o 2 %, po kríze sa tempo spomalilo na 1 %. Nižší ekonomický rast zároveň priniesol nižšiu infláciu – pred krízou priemerne 2 %, po kríze 1 %. Nižší rast prinútil Európsku centrálnu banku znížiť úrokové sadzby, čo sa prejavilo v nižších úrokoch na úveroch, ktoré banky poskytujú, či na nižších výnosoch cenných papierov, ktoré banky držia vo svojom majetku.

Aj z tohto dôvodu čelia európske banky slabším tržbám. Napríklad, tržby bánk v európskom akciovom indexe Stoxx 600 Banks (momentálne 55 bánk) v každom jednom roku od roku 2007 medziročne klesajú. Pokles by bol navyše ešte prudší, no mierne ho zachraňujú tržby z predaja dlhopisov. Predajom sa totiž pri klesajúcich úrokových sadzbách paradoxne darí, lebo keď klesajú výnosy dlhopisov, rastú ich ceny.

Poplatková politika bánk

Druhým faktorom, ktorý pomáha tržbám, je poplatková politika bánk. Tá je v podstate nezávislá od pohybu úrokových kriviek a len čiastočne súvisí s celkovou ekonomickou situáciou. Poplatky sú preto stabilným zdrojom príjmov pre banku. Samozrejme, aj tu záleží na type banky – klasická retailová banka ťaží z poplatkov viac než napríklad banka zameraná na privátne bankovníctvo alebo internetová banka.

Pokles úrokových sadzieb samozrejme nepôsobí len na výnosovej strane bankovej súvahy, ale zároveň aj znižuje náklady banky. Banka platí menej za úroky na rôznych typoch účtov svojich klientov, lacnejšie si požičiava na finančnom trhu či platí menej za svoje vlastné dlhopisy, ktoré emituje pre investorov.

Problémom ale je, že tieto typy nákladov netvoria v banke väčšinu, tú tvoria všeobecné prevádzkové náklady, najmä mzdy a administratívne náklady, ktoré sú voči poklesu úrokových sadzieb všeobecne odolné, dokonca naopak – vo všeobecnosti majú tendenciu rásť a až priveľmi zaťažovať bankové rozpočty. Riešením je potom digitalizácia bánk, prepúšťanie zamestnancov či reštrukturalizácia celkového podnikateľského plánu.

Čistá úroková marža

Základným predpokladom, aby bola banka dlhodobo zisková, je udržať kladný rozdiel medzi vyššími úrokovými príjmami z úverov a cenných papierov a nižšími úrokovými nákladmi na depozitá a emitované cenné papiere. Podiel toho čísla a sumy úrokových aktív (úverov a cenných papierov) nazývame čistá úroková marža (ČÚM), udáva sa v percentách. Tá má byť dlhodobo nad nulou, inak banka celkovo platí na úrokoch viac ako z úrokov získava a jednoducho zbankrotuje.

Hodnota ČÚM je v európskych bankách1 pomerne stabilná a pohybuje sa okolo 1 % až 2 %, v USA je vyššia, medzi 2 % až 3 % a v Japonsku, naopak, nižšia, pod 1 %. To znamená, že najlepšie sa tradičnému bankovému biznisu darí v USA a najhoršie v Japonsku, situácia v Európe je „stredne dobrá“.

Je tu ale jedno úskalie. Pre výpočet ČÚM sa počíta so všetkými úrokovými aktívami, bez ohľadu na ich kvalitu a bez ohľadu na to, či sa aj splatia. Preto, ak má banka vysokú mieru zlých poskytnutých úverov alebo má nakúpené pofidérne cenné papiere, úroky z nich do ČÚM síce započíta, ale reálne tieto platby nezíska. Vtedy vyzerá byť banka podľa ČÚM v poriadku, ale v skutočnosti má stratu. To je napríklad prípad talianskych a aj španielskych bánk, ktorých úrokové aktíva sú horšie, a pritom vykazujú „slušnú“ úrokovú maržu.

Strata vo výkaze zisku a strát nemusí byť viditeľná hneď, banka ju vie zamaskovať napríklad rozpustením rezerv a opravných položiek. Naopak, strata v inom kvartáli nemusí hneď znamenať problém, ale len to, že banka vytvára rezervy na zlé úvery a cenné papiere z minulosti, alebo sa dokonca pripravuje aj na zhoršenie ekonomických podmienok v budúcnosti. To považujeme za obozretný a dobrý prístup.

Preto treba pohľad na ČÚM doplniť aj o posúdenie tohto aspektu. Americké banky majú najnižšiu mieru pochybných aktív, aktuálne len 0,2 percent zo všetkých aktív. Navyše, táto tzv. miera delikvencie aktív (najmä úverov) je dlhodobo stabilne nízka, ani v najhoršom období depresie (2008/2009) neprekročila 2 percentá. Len o trochu horšiu mieru delikvencie majú japonské banky, a čo je zaujímavé, dlhodobo je veľmi stabilná a ani v depresii nepresiahla 1 percento. Európske banky sú na tom horšie, v každej jednej veľkej krajine je výskyt zlých aktív vyšší, najviac v Španielsku (okolo 3 percent z celých aktív) a v Taliansku (okolo 4 percent), pričom napríklad Monte dei Paschi di Siena má 12 percent. Situácia sa tu navyše zlepšuje len veľmi pomaly.

Americké banky

Americké banky majú teda najmenej zlých úverov a pritom sú najopatrnejšie. Aktuálne tvoria ich rezervy a opravné položky dvoj- až trojnásobok objemu zlých úverov. Ak by sa hospodárska situácia zhoršila, stále by mali dostatok kapacity na pokrytie strát, dokonca by bez problémov zvládli aj také úrovne úverovej delikvencie, aké sme zaznamenali v depresii pred desiatimi rokmi. Navyše, významnú časť ich portfólia tvoria americké štátne dlhopisy, a tým v strese výnosy klesajú a cena rastie.

Japonské banky

Japonské banky síce majú nízku a stabilnú delikvenciu úverov, no na druhej strane majú aj nízku mieru rezerv a opravných položiek, len na úrovni približne dvoch tretín aktuálneho objemu zlých aktív. V strese tak už nemajú priestor na vysporiadanie sa s pochybnými úvermi bez strát.

Európske banky

Európske banky majú tiež slabé rezervy, na podobnej úrovni ako v Japonsku. Miera delikvencie je však výrazne vyššia ako v Japonsku, a to najmä v Talianku a Španielsku. Ide vlastne o pozostatok veľkej úverovej bubliny v týchto krajinách v nultých rokoch, ktorá sa pomaly rozpúšťa. To, do akej miery sa to podarí, výrazne závisí od budúceho celkového hospodárskeho vývoja, a práve ten je najmä v Taliansku na vážkach. Navyše, ak by sa Taliansko alebo Španielsko dostali do recesie, výnosy na dlhopisoch by rástli a vytvárali ďalšie napätie na strane aktív banky.

Do hry však vstupuje ešte ďalší faktor – pomer úverov a depozít. Vklady obyvateľstva sú pre banku stabilným a lacným zdrojom a banka, ktorá má viac vkladov ako úverov, je stabilnejšia. Na druhej strane by ale mali byť vklady využité aj na poskytnuté úvery. Tak sa za optimálnu hodnotu považuje podiel úverov a vkladov na úrovni približne 80 až 90 percent. Menšie číslo ukrajuje zisk a znižuje riziko a naopak, vyššie číslo síce zvyšuje zisk banky, ale zároveň sa znižuje likvidita banky a tá je citlivejšia na hospodársku konjunktúru či na zmenu správania depozitných klientov.

Z toho pohľadu sú najstabilnejšie japonské a americké banky, kde úvery tvoria asi dve tretiny vkladov. Európske banky sú, naopak, veľmi citlivé, tento pomer je tam nezriedka 100 aj viac percent, a to vo všetkých sledovaných krajinách. Veľmi vysoké čísla opäť reportujú talianske a španielske banky.

Zhrnutie

Ak zhrnieme doteraz napísané, ďaleko najlepšie sú na tom americké banky. Majú najvyššiu čistú úrokovú maržu, dobrú kvalitu aktív i dobrú likviditu. Sú tak dobre pripravené aj na prípadnú krízu. Celkovo sú veľmi ziskové, a tak zaujímavé aj pre akcionára – ich ROE dosahuje 10 a viac percent.

Japonské banky sú na tom horšie. Na jednej strane majú stabilne nízku mieru delikvencie aktív, ale na druhej strane je čistá úroková marža pod jedným percentom, miera tvorenia rezerv a opravných položiek je tiež nízka a banky dosahujú nízky zisk. ROE dosahuje 5 % a menej.

Európske banky sú na tom najhoršie. Úroková marža je síce niekde medzi americkými a japonskými bankami, ale miera zlých aktív je oveľa vyššia, hlavne v Taliansku a Španielsku. Navyše, nie je dostatočne krytá rezervami. Likvidita bánk je najhoršia.

ROE je síce vyššie ako v Japonsku, ale nebude dlho trvať a dostane sa na japonskú úroveň. Banky totiž celkom verne kopírujú ekonomický vývoj krajín, v ktorých operujú a európske ekonomiky sa čoraz viac podobajú Japonsku. Veľmi slabý hospodársky rast a mizerná inflácia držia menovú politiku ECB na veľmi expanzívnej úrovni. Trh postupne precitáva z možnosti, že by sa ešte niekedy v budúcnosti zvyšovali úrokové sadzby a výnosy európskych dlhopisov sa znižujú. Klesajú aj úrokové miery na vkladoch a na úveroch.

Avšak, takáto politika už naráža na limity. Výnosy na dlhopisoch, aj na dlhých, sú nielenže pod dvojpercentným inflačným cielením ECB, a teda investori sú reálne v strate, ale dokonca pri dlhopisoch so záporným výnosom sú investori v strate aj nominálne. Úrokové sadzby na vkladoch sa dotýkajú nuly a niektoré banky už dokonca testujú záporné úrokové miery – zatiaľ len pri korporátnych klientoch a veľkých fyzických osobách, odpor verejnosti je však jasný.

Zároveň sú však banky z druhej strany tlačené do úverov, inak ich voľné zdroje končia na účtoch ECB – so zápornou úrokovou sadzbou. Ak by chcela banka investovať do cenných papierov, musí aj pri papieroch horšej kvality počítať s veľmi nízkymi výnosmi. Takáto príliš uvoľnená menová politika už naráža aj na vnútorný odpor v inštitúcii a mnohí členovia bankovej rady s ňou nesúhlasia. Zatiaľ sa ale o zmene trajektórie neuvažuje.

A tak sa nad čistou úrokovou maržou európskych bánk postupne zmráka. Keď postupne zmaturujú papiere „so slušným výnosom“, tlak bude obrovský. Banky budú musieť so svojimi rozpočtami doslova čarovať. Najvážnejším kandidátom na zmenu sú všeobecné prevádzkové náklady, lebo sú najväčšou nákladovou položkou. Banky budú musieť digitalizovať, zavádzať nové technologické riešenia a prepustiť tých zamestnancov, ktorých dokážu týmito riešeniami nahradiť.

To sa napokon vo vyspelom svete už aj deje. Banky masívne investujú do fintechu a zároveň znižujú počty zamestnancov – prepúšťajú aj japonské banky, ktoré majú najväčší objem majetku na zamestnanca a slabé, ale stabilné prostredie. Prepúšťajú aj americké banky, ktoré majú zase najvyšší zisk na zamestnanca a ekonomické prostredie je silné. Prepúšťajú už však aj európske a budú v tom musieť pokračovať. Majú totiž mizerné ziskové marže a ekonomické prostredie sa zhoršuje. Európske bankovníctvo čakajú „zaujímavé časy“.


Autor: Richard Tóth, hlavný ekonóm

1 Na vzorke 15 veľkých bánk z najväčších krajín EÚ – Nemecko: Deutsche Bank, Commerzbank a Aareal Bank; Francúzsko: BNP Paribas, Crédit Agricole, Société Générale; Taliansko: Unicredit, Intesa SanPaolo, Monte dei Paschi di Siena; Španielsko: Banco Santander, Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, CaixaBank; Veľká Británia: HSBC, Barclays, Lloyd´s; 3 z USA: JP Morfan, Citigroup a Bank of America; a 3 z Japonska: Mitsubishi Financial Group, Japan Post Bank a Mizuhoi Financial. Všetky zistenia zo súvahy, z výkazu ziskov a strát a cash-flow, ktoré sme v článku vztiahli na celý sektor, vychádzajú zo štatistík týchto bánk. V skutočnosti sú štatistiky, samozrejme, pestrejšie.

Späť