Rozhovor s Ing. Mojmírom Hojerom, riaditeľom Odboru asset management o tom, ako sa dá popri práci vybojovať zlatá medaila na majstrovstvách sveta v hokejbale.

Pred vyše rokom ste sa stali trénerom slovenskej hokejbalovej reprezentácie a už máte na konte zlatú medailu z majstrovstiev sveta. Gratulujeme, aký je to pocit?

Naozaj fantastický. Nie je nič krajšie ako vyhrať majstrovstvá sveta doma – v takej úžasnej atmosfére, akú nám vytvorili fanúšikovia v Košiciach. Nálada na tribúnach bola elektrizujúca a aj nás samých prekvapila účasť, ktorá vo finále dosiahla takmer 7-tisíc fanúšikov.

RTVS robila zo zápasov priame prenosy, takže desaťtisíce ďalších ľudí nás sledovali cez televízne obrazovky. Na pomery tohto športu, ktorý, povedzme si na rovinu, nie je masovo populárny ako napríklad futbal alebo hokej, sú to naozaj pekné čísla. Športoví novinári preto začali už počas šampionátu písať o hokejbalovom boome.

Ako ste sa stali reprezentačným trénerom?

Pôvodne som na majstrovstvách trénerom byť ani nemal. Toto miesto bolo pôvodne určené pre Dušana Danka, môjho veľmi dobrého priateľa, ktorého som poznal 15 rokov. Niekoľko mesiacov pred šampionátom sa mu však rapídne zhoršil zdravotný stav, a tak som post trénera prebral ja. Dušan nakoniec ťažkej chorobe podľahol. Nemohol tam teda byť fyzicky, ale v ťažkých rozhodnutiach som sa na neho v duchu obracal, aby mi poradil.
A ono to vychádzalo – takže v podstate tam s nami bol. Náš zlatý triumf som preto priamo na šampionáte venoval jemu a bol som neskutočne hrdý, keď som odovzdával zlatú medailu jeho manželke.

Priblížte nám Vaše začiatky v tomto športe.

Som z generácie tzv. Husákových detí a v tom čase športové kapacity Bratislavy len ťažko stačili na pokrytie dopytu. Starší brat hral istý čas hokej, ale nebol v ňom veľmi úspešný. Rodičom sa preto nechcelo absolvovať tortúru ranných tréningov aj so mnou, a tak som skončil ako stovky ďalších – na sídlisku som s hokejkou a loptičkou „na suchu“ napodobňoval hokejové hviezdy.

Od bránok zostrojených zo stavebných dosiek a pokrytých vrecovinou sa potom tento šport postupne dostával na špecializované ihriská a do hál. Boli sme mladí a chceli sme byť najlepší. Bola v nás chuť zlepšovať sa, boli sme šikovní a venovali sme tomu veľa úsilia. Tak začali prichádzať prvé úspechy.

Špeciálne spomienky

Vieme o Vás, že v hokejbale máte naozaj bohaté skúsenosti a „dotiahli“ ste to dokonca na kapitána reprezentácie. Na ktoré zápasy spomínate najradšej?

Doteraz si pamätám, ako som v začiatkoch prežíval, keď sme sa stali majstrami Bratislavy. Vtedy som ani nesníval o tom, že tých víťazstiev bude nakoniec oveľa viac. Ešte počas federácie som bol s reprezentáciou dvakrát v Kanade a to mi ukázalo svet v úplne inej perspektíve, než na akú som bol vo vtedajšom Československu zvyknutý.

Špeciálne spomienky mám tiež na šampionát z roku 2005 v Pittsburghu, kde som sa lúčil s národným tímom v roly kapitána. Veľmi rád však spomínam aj na Zvolen v roku 1999, kde sme získali zlatú medailu a mal som možnosť hrať s menami ako Demitra, Zedník či Stümpel.

Mal som šťastie na talentovaných spoluhráčov, vďaka ktorým sa nám spolu podarilo prísť z každého podujatia s medailou. Celkovo som sa zúčastnil šiestich majstrovstiev sveta a troch majstrovstiev Európy.

Spomenuli ste mená hokejových hviezd. Aj oni hrávali hokejbal? Priblížte nám tento šport.

Laicky povedané, hokejbal je verzia hokeja, ktorá sa hrá bez korčúľ, s loptičkou a na ihriskách pokrytých betónom, asfaltovým kobercom alebo špeciálnym plátom. Je to pomerne mladý šport a mnoho hokejistov hráva hokejbal mimo sezóny, aby sa udržali vo forme.

Poznám dokonca aj takých, ktorí tieto dva športy praktizujú paralelne. Spomínaní hráči však neboli v tíme len z nejakých marketingových dôvodov, ale plnili úlohy naozaj plnohodnotných hráčov, pričom mnohí z nich prispeli rozhodujúcou mierou k výsledkom.

Hokejbal na Slovensku

Aké postavenie má hokejbal na Slovensku?

Od jeho postavenia sa odvíja aj jeho financovanie – ako de facto neuznaný šport dostáva od štátu len zlomok toho, čo iné olympijské športy, hoci výsledkami sa radíme medzi najlepších na svete.

Aj preto hokejbal ostáva v podstate amatérskym športom v tom zmysle, že hráči sa týmto športom neživia, ale majú iné zamestnania. V tíme máme napríklad policajtov či záchranárov, ja pracujem v banke. Nie je to však len slovenské špecifikum, profesionálna hokejbalová liga neexistuje ani inde vo svete.

Dovolím si povedať, že patríme medzi hokejbalové veľmoci.

Získali sme už štvrté zlato v poradí a zo všetkých trinástich majstrovstiev sveta sme domov priniesli medailu. Máme šťastie na silnú generáciu hráčov. Okrem Slovenska hrajú výborný hokejbal tiež reprezentanti Kanady, USA, Fínska a Česka. Práve posledná menovaná krajina si vytvára v tomto športe silné zázemie a systémom regionálnych šampionátov filtruje talenty. Je to výsledok lepšieho financovania.

Aktívny hráč, tréner, riaditeľ asset managementu

Od aktívneho hráča ste prešli k postu trénera. Čo stálo za rozhodnutím opustiť ihrisko?

Vek a zdravie mi už nedovoľovali hrať na úrovni, na akej som si predstavoval, preto bol prechod na lavičku logickým vyústením mojej túžby ostať pri hokejbale. Presne v deň svojich 37. narodenín som si pri tréningu nešťastnou náhodou roztrhol kolenné väzy a rekonvalescencia bola náročná. Po tomto úraze som sa síce ešte zopárkrát postavil na ihrisko, ale cítil som, že moje časy s hokejkou v ruke už skončili.

Navyše, v tej dobe som sa sústredil na rodinu a na svojho syna, ktorý začal hrať futbal a ja som ho v tom v čo najväčšej miere podporoval. Koniec mojej hráčskej kariéry má teda na svedomí kombinácia zdravotných a rodinných dôvodov. Syn nakoniec od futbalu upustil a začal tiež hrávať hokejbal. Čestné slovo, že som ho k tomu nenútil, tento krok urobil poza môj chrbát a ja som sa to dozvedel až takmer ako posledný.

Ako sa dá skĺbiť náročná práca ako asset management s aktívnou reprezentáciou? Mali tieto dve veci niečo spoločné?

Moje heslo je: „Najprv práca, potom zábava“. Len tak to môže fungovať.

Hokejbal je pre mňa veľmi príjemná aktivita, pri ktorej si vybíjam stres a z tréningov odchádzam s čistou hlavou.

Navyše, tento šport – ako koniec koncov každý – trénuje a rozvíja aj rôzne vôľové vlastnosti. Počas zápasu treba často robiť ťažké rozhodnutia, ktoré môžu rozhodnúť o výsledku. Nie je tam čas na prílišné zvažovanie a diskusiu a občas musím byť aj tvrdý, stáť si za svojím rozhodnutím a buchnúť päsťou po stole. Určite to pre mňa preto bola dobrá líderská škola. V mnohom som čerpal aj od svojich vzorov – skúsenejších spoluhráčov, kapitánov národných mužstiev a trénerov. Aj vďaka nim som sa naučil veľa o bojovnosti, vytrvalosti, sile, túžbe po úspechu a zmysle pre tímovú hru.

Tu však podobnosti s mojou prácou končia. Slovníkom investora by som povedal, že medzi hokejbalom a investovaním neexistuje žiadna korelácia. Kým v hokejbale sa prinajhoršom môže stať, že mužstvo vinou môjho rozhodnutia prehrá, v investovaní sú v hre peniaze klientov. A to už je naozaj iná liga.

Zmenil Vám hokejbal nejakým spôsobom život?

Rozhodne áno. Vďaka hokejbalu som zažil mnoho zážitkov, získal a udržal si mnoho úžasných priateľov z mnohých krajín a precestoval takmer celý svet – okrem Európy a severnej Ameriky som hral dokonca aj v Thajsku alebo Hong-Kongu. Doteraz mám napríklad priateľský vzťah s kanadským protivníkom, ktorý je teraz na čele svetovej hokejbalovej reprezentácie. Už dvadsať rokov k sebe prechovávame vzájomný rešpekt.

Čo by ste odkázali mladým hráčom, ktorí by Vás chceli nasledovať?

Nič nie je zadarmo a v tomto športe neexistujú skratky. Ak chcete uspieť, musia tomu predchádzať hodiny tréningov a fyzického drilu. Nikto to na začiatku nechápe, ale len prehry Vás posunú ďalej. Len tie Vás donútia rozmýšľať, čo robiť rýchlejšie, lepšie, presnejšie. A dôležité je aj po celý čas si zachovať pokoru a rešpekt k súperom i spoluhráčom.

Ako sa hovorí, trpezlivosť ruže prináša. Aj v investovaní, aj v športe.

Ing. Mojmír Hojer, riaditeľ Odboru asset management