Rozhovor s MUDr. Marekom Pastírom, primárom oddelenia anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti z Nemocnice novej generácie v Michalovciach o tom, ako dokázali zvládnuť druhú vlnu pandémie.

Odborný týždenník Zdravotnícke noviny vám udelil v roku 2020 titul TOP lekár vo svojom medicínskom odbore. Prekvapilo vás toto ocenenie?

Prekvapilo. Dokonca dvakrát. Prvýkrát, keď mi riaditeľ nemocnice oznámil, že som vôbec nominovaný, a druhýkrát, keď som toto ocenenie aj získal. Pamätám sa, že keď som sa túto správu dozvedel, bol som práve v aute s rodinou na ceste na dovolenku. O to väčšia radosť to bola, pretože som tento silný moment mohol vychutnať v kruhu najbližších. Teší ma, že mám okolo seba spriaznené duše, ktoré oceňujú, čo robím.

Priblížte nám, za čo ste ho vlastne získali.

Je to internetová anketa organizovaná Zdravotníckymi novinami v desiatich kategóriách a hlasovať v nej môže každý, teda či už odborná medicínska, alebo i laická verejnosť. Z môjho pohľadu je ťažké zhodnotiť, za čo som toto ocenenie vlastne získal. Predpokladám, že išlo o kombináciu odbornosti, empatie, ľudského prístupu a snahy pomôcť. Doteraz mi mnohí ľudia hovoria, že za mňa hlasovali, a zakaždým ma to veľmi poteší.

Aký má byť ideálny lekár vo vzťahu ku kolegom a k pacientom?

Voči kolegom by mal byť aj trochu prísny a vyžadovať od nich plnenie úloh načas a aby vždy zo seba dali to najlepšie. Samozrejme, týmto by im mal ísť príkladom a snažiť sa, aby bol pre nich vzorom.

A voči pacientom? Dať im najavo, že je tu  pre nich a že počúva ich problémy.

Znovu teda zopakujem pojmy ako empatia a ľudský prístup – možno to bude znieť ako fráza, ale nie je dôležité pacienta liečiť len z odbornej stránky, ale dať medicíne aj akúsi ľudskú nadstavbu.

Len vtedy bude pacient spokojný.

Vaše oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny patrilo medzi symboly boja s COVID-19 na Slovensku. Čo vám osobne ako lekárom, ale i ako ľuďom pandémia vzala? A čo vás, naopak, naučila?

Pandémia nás naučila veľa. Boli sme  nútení veľmi rýchlo sa prispôsobovať neustále sa meniacej situácii a robiť rýchle rozhodnutia nielen v zmysle samotnej liečby akútnych stavov, ale aj manažovania našich oddelení. Boli totiž mesiace, keď sme pracovali v podmienkach podobných vojnovej medicíne, naše kapacity boli naplnené, čo boli obrovské výzvy pre náš logistický manažment. Našťastie sme sa nemuseli nikdy rozhodovať, tak ako to bolo v Taliansku, komu pľúcnu ventiláciu dať a komu vziať, mali sme ich dostatok.

A čo nám vzala? Množstvo energie. To extrémne vypätie trvalo celé dni a noci, nemalo žiadne prestávky a lekári, sestry i ostatní zdravotní pracovníci šli často až za hranice svojich síl.

Ako vyzeral bežný deň lekára pracujúceho na vašom oddelení počas pandémie?

Mali sme posilnený covidový tím, ktorý svoju zmenu na oddelení začal obliekaním sa  do ochranných skafandrov a vstupom do infekčného boxu k pacientom. Práca v skafandroch bola mimoriadne náročná, prirovnal by som ich k malej saune.

Celé telo bolo zahalené v nepriepustnej fólii, na rukách sme museli mať štyri páry rukavíc, čo významne redukovalo citlivosť, a na očiach ochranné okuliare, ktoré sa postupne zahmlievali. Na ústach sme mali respirátory, na nich ešte niekoľko rúšok. K tomu všetkému treba ešte prirátať ochranný štít. V skafandroch sme sa hýbali ako mimozemšťania, ale zvykli sme si aj na to. Môj rekord v tomto skafandri bol päť a pol hodiny nepretržitej práce. Zvyšok našich pracovníkov sa venoval akútnej operatíve, ktorá bola významne zredukovaná len na najvážnejšie prípady.

Neľutovali ste niekedy v takýchto ťažkých chvíľach, že ste sa dali na medicínu?

Naozaj nikdy, ani v tých najťažších momentoch, som neľutoval, že som sa rozhodol  stať sa lekárom.

Dopredu ma hnala potreba pomáhať, veď kto iný okrem nás lekárov mohol pacientom pomôcť.

Je to naša povinnosť, a aj keď život priniesol takúto vážnu situáciu, postavili sme sa k nej čelom a robili sme všetko, čo bolo v našich silách. Ani raz som nezapochyboval o tom, že medicína nebola správna voľba, a ani nikto z nášho tímu nedal na sebe najavo frustráciu alebo hnev, že musia byť na oddelení počas takejto vážnej situácie.

Jednoducho pomoc ľuďom je naše poslanie.

Vaša kolegyňa z galantskej nemocnice si počas najťažšej pandémie prácu v rámci psychohygieny spríjemňovala hrou na klavíri. Čo pomáhalo vám?

Ja, žiaľ, neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, ale priznám sa, že si rád zaspievam. Neboli to žiadne árie, ale už aj jedna strofa obľúbenej pesničky pri pacientoch mi pomohla zdvihnúť si náladu. Inak hlavu som si „ventiloval” doma s rodinou. Môj deväťročný syn sa o pandémiu veľmi živo zaujímal, sledoval všetky čerstvé štatistiky, mapy a novinky a vášnivo so mnou o tom diskutoval. Počas tohto ťažkého obdobia bola mojou hlavnou oporou rodina, teda moja psychohygiena bol čas strávený s ňou doma.

S akým pocitom sa v súvislosti s pandémiou pozeráte do budúcnosti? Vyzerá to tak, že to najhoršie už máme za sebou.

U nás na oddelení, našťastie, operujeme už štandardne naplánovaných pacientov z čakacej listiny, nielen najakútnejšie stavy, takže v tomto ohľade už tá najhoršia fáza pandémie ustúpila. Obávam sa však, že s COVID-om sa budeme musieť naučiť žiť aj v budúcnosti.

Prirovnal by som to k epidémii HIV spred niekoľkých desaťročí, ktorá si tiež vyžiadala množstvo životov. HIV je tu aj teraz, akurát už sme vyvinuli lepšiu liečbu. Myslím si, že niečo podobné možno očakávať aj s COVID-om, stále nás totiž môže prekvapiť nejaká jeho nová mutácia – koniec koncov, s chrípkou to zažívame každý rok, nádejou je postupne vyššia zaočkovanosť populácie.

Nemocnica v Michalovciach je prvá nemocnica postavená na Slovensku po nežnej revolúcii. Ako funguje, aké má vybavenie?

Tak ako nemocnica vyzerá zvonku, teda nová a moderná, taká je aj zvnútra.

Disponuje vybavením svetovej úrovne.

A jej zaradenie do nemocníc tretej kategórie potvrdzuje jej nadregionálny význam, keďže spádová oblasť niektorých jej oddelení, ako napríklad onkochirurgia, hepatobiliárne centrum, centrum športovej medicíny, neurochirurgia, mamárne centrum, onko-gynekológia, ortopédia a centrum intervenčnej angiológie, je takmer celé východné Slovensko.

Dovolím si povedať, že niektoré špecializované pracoviská, ako napríklad naša nová detská urológia a centrum pediatrickej nefrológie, pokrývajú celé územie Slovenska, keďže máme pacientov aj zo západu.

Naša nemocnica disponuje aj nadregionálnou infektológiou, ktorá sa ukázala ako kľúčová v čase pandémie, keďže kým ostatné nemocnice svoje COVID oddelenia v prvej vlne len vytvárali, my sme ho v podstate už mali. Samozrejme, s väčším množstvom akútnych pacientov sme aj my pristúpili k rozšíreniu kapacít a vytvorili špecializované oddelenie pre COVID pacientov.

V čom sa táto nemocnica novej generácie odlišuje od tých štandardných?

Rozhodne špičkovým vybavením, v tomto ohľade sme ďaleko pred ostatnými, keďže mnohé z našich medicínskych a diagnostických prístrojov sú najmodernejšie, aké vôbec v súčasnosti existujú.

Druhým rozdielom je logistika, keďže naša nemocnica funguje na inom princípe ako ostatné nemocnice na Slovensku. My fungujeme  na takzvanom clusterovom princípe, ktorý znamená, že viac oddelení zdieľa spoločný priestor. U nás teda nenájdete oddelenie chirurgie, ale chirurgický cluster, kde nájdete pacientov z urológie, interného alebo aj gynekológie. Ide o takzvané plávajúce lôžka, ktoré nemocnici umožňujú zefektívniť využitie svojich kapacít tým, že pacientov umiestňujeme tam, kde je práve voľná posteľ. Tým zaručíme, že pacient u nás stále nájde miesto na prijatie.

Nemocnicu však nerobí len vybavenie, dôležitý je aj personál. Našej nemocnici sa darí lákať mozgy, prišli sem kolegovia zblízka i zďaleka a personálne zastrešili nové oddelenia. Počas troch rokov prevádzky v nej vzniklo desať nových odborností, ktoré vznikli vďaka tomu, že tam prišli odborníci na danú problematiku, ako napríklad onkogynekologické centrum, angiologické pracovisko, spomínaná detská urológia, dokonca máme aj dvoch neurochirurgov. Záujem evidujeme i zo strany absolventov, čo nás veľmi teší. Aj sám za seba môžem povedať, že keď som sa rozhodol vrátiť z Británie na rodnú hrudu, michalovská nemocnica bola veľká časť mojej motivácie.

Na záver, ako obstála michalovská nemocnica v tom ťažkom období posledného roka?

Objektívne zhodnotenie by nám mali dať asi iní, ja si však myslím, že sa rozhodne nemáme za čo hanbiť. V rámci kapacitných možností a závažnosti celej situácie sme robili, čo sme mohli. Naraz sme mali na pľúcnej ventilácii osem pacientov a vedeli sme zaventilovať aj deviateho.

Samozrejme, nie každého pacienta sa nám podarilo zachrániť, pandémia si jednoducho vyberala svoju daň. Mnohí naši pacienti však prežili a doteraz sa nám chodia ukazovať a ďakovať a my vidíme, že sú šťastní. To nás zakaždým vnútorne posilní a povzbudí, dá nám to iskru do ďalšej práce, pretože vidíme, že naša snaha má obrovský zmysel.

Autor: MUDr. Marek Pastír, primár OAMIS z Nemocnice novej generácie s ocenením TOP lekár na Slovensku