Tretí štvrťrok bežného roka sa skončil a 9. októbra štartuje americký producent hliníka Alcoa sezónu zverejňovania podnikových výsledkov. Opätovne až do Vianoc budú trh zaplavovať informácie o tržbách, ziskoch, dividendách, EBITDA a podobne. Akcioví hráči ich budú konfrontovať s očakávaniami a na dobré správy budú reagovať akcie rastom a naopak. Sú tu však minimálne tri faktory, prečo považujeme za potrebné zvažovať tieto čísla rezervovane.

Prvý faktor nazvime povedzme „subjektívnosť očakávaní“. Samotné očakávania tvorí vo všeobecnosti „priemerný názor“ povedzme nie viac ako 10 – 15 analytikov, ktorí nadiktujú svoje predstavy najmä o tržbách a zisku agentúram. A teda, aj keď zvyčajne ide buď o renomovaných analytikov, alebo aspoň o zástupcov renomovaných spoločností, zďaleka nejde o podstatnú časť trhu. Navyše, ak sú zverejnené dáta výrazne iné ako odhadované, tak je to vlastne potvrdenie toho, že sa analytici mýlia. Investor by tak možno urobil lepšie, keby si utvoril vlastný názor a potom vediac, že zvyšok trhu reaguje na tieto subjektívne očakávania, by na danej long alebo short pozícii zarobil. O niečo dôveryhodnejšie pôsobia prognózy, ktoré zverejňujú samy firmy, ale aj tie môžu byť ovplyvnené záujmami či prianiami manažmentu.

Druhým faktorom je cielenie na moment prekvapenia, a nie na samotný smer a veľkosť zmeny tržieb a zisku. Na jednej strane je pravda, že aktuálna cena akcie vyjadruje rovnovážnu úroveň názorov predávajúcich a kupujúcich, a v týchto názoroch môže byť zarátaný aj pokles tržieb a zisku. Na druhej strane však trh často „nadšene“ reaguje na nižšiu než očakávanú stratu a, naopak, aj rast tržieb či zisku je preň sklamaním, ak nedosiahol určitú výšku. Pritom nemusí byť jasné, či za prekvapením je len samotná firma, alebo zmena celého trhového prostredia.

A tretí faktor je komplikovanosť samotného ocenenia akcií. Najčastejšie sa používa pomer aktuálnej ceny akcie k zisku na jednu akciu za posledný rok (price to earnings ratio, P/E). Výhodou a pozitívom je to, že tu je aspoň menovateľ objektívny, zistený z hospodárskych výkazov. Cena („P“) sa mení denne a zisk („E“) podľa frekvencie zverejňovania hospodárskych výsledkov, zvyčajne kvartálne. Po zverejnení, najmä pri polročnej alebo ročnej frekvencii, sa „E“ spravidla významne mení. Ak cena akcie adekvátne nezareaguje (P/E sa zmení), vznikne okamžite podhodnotenie alebo nadhodnotenie ceny.

V menšom meradle sa využíva pomer ceny akcie k tržbám na akciu za posledný rok (price to sales ratio, P/S). Ešte menej, v podstate len pri porovnávaní firiem v rámci sektora, sa používa aj ocenenie k účtovnej hodnote firmy na jednu akciu (price to book value, P/BV). Všetky tieto pomery sa zostavujú za jednotlivé akcie, a potom sa ďalej agregujú do regionálnych a sektorových akciových indexov.

Celkovo je P/E spravidla volatilnejšie než P/S, pretože zisky sú oproti tržbám nižšie, a teda na hospodársky cyklus reagujú oboma smermi strmšie.

Spravidla vyššie P/E majú tie krajiny, ktoré organicky rastú, väčšinou rozvojové krajiny. Prírastky ziskov sú tu dynamické, navyše tieto krajiny majú vo svojich národných indexoch veľký podiel cyklických firiem, ktoré pri konjunktúre rastú zvyčajne rýchlejšie než necyklické. Výkyvy P/E (rozdiely medzi historickými minimami a maximami) sú, paradoxne, v týchto (rozvojových) krajinách nižšie, pretože firmy majú vyššiu ziskovú maržu (podiel zisku na tržbách), a tá čiastočne konjunkturálne výkyvy tlmí. Prudké pohyby P/E sú vcelku bežné vo vyspelých konkurenčných ekonomikách s nízkymi maržami a v otvorených ekonomikách. A tak napríklad nemecký DAX mal v roku 2002 P/E takmer 3 000 (zisky boli extrémne nízke) a japonský Nikkei v roku 2009 dokonca žiadne P/E ani nemal (zisky boli záporné). Extrémne veľké pohyby P/E zaznamenávajú aj tie krajiny, ktoré zaznamenali bubliny, napríklad Írsko alebo Veľká Británia s jej obrovským bankovým sektorom.

Na rozdiel od P/E je price to sales vo vyspelých krajinách menej volatilné.  „S“ je totiž pomerne stabilné a „P“ sa hýbe v rizikovo averzných rozvojových krajinách viac. Tak ako neexistuje „jednotné ideálne“ P/E, neexistuje ani „jednotné ideálne“ P/S. Vyššie price to sales majú však zvyčajne tie krajiny, ktoré majú silnú spotrebu domácností a vyšší hospodársky rast.

Ďalšia dimenzia pohľadu na vzťah medzi P/E a P/S. V čase konjunktúry zvyčajne firmy zvyšujú aj tržby, aj zisky. P/E a P/S je viac-menej stabilné a cena akcie rastie. Ale keď sa firmám nedarí, môžu uplatniť viaceré stratégie. Napríklad v záujme zachovania trhového podielu znížia cenu produktov a obetujú časť zisku alebo celý zisk (predávajú so stratou). Takejto firme tržby rastú, ale firma ide v podstate ku dnu. Alebo firma môže v čase krízy výrazne zvýšiť výdavky na modernizáciu produktu, pričom objem predaja zachová. To sa tiež prejaví v poklese ziskov, ale rozdiel oproti prvému príkladu je zjavný. Ďalší príklad – podnik reštrukturalizuje svoju produkciu, odpíše neefektívnu výrobu, čím zníži. Alebo jednoducho má tržby nižšie len preto, že predáva menej. V oboch prípadoch je vývoj tržieb podobný, ale súvislosti sú iné.

Celkovo teda určiť primeranosť ceny akcie len z P/E alebo z P/S bez poznania súvislostí je mätúce. Platí to najmä pri individuálnych akciách, ale ani akciové indexy nie sú výnimkou (manažéri majú často „národné“ črty rozhodovania).

A tak nepochybne ani výsledky v práve štartujúcej sezóne nebude ľahké interpretovať.