Veľké krajiny sú spravidla menej otvorené, s vyšším podielom stabilnej spotreby domácností na celkovom HDP, čo zmierňuje celkový ekonomický výkyv. Ale aj veľké krajiny môžu vytvárať nerovnováhy (príkladom je hypotekárna bublina v USA), a teda samotná veľkosť krajiny ju pred bankrotom ochrániť nemusí.

V roku 2011 tretinu svetového HDP tvorili ekonomiky USA a Číny a tieto dve krajiny spolu s Japonskom, Indiou a Nemeckom (spolu 5 krajín) tvorili takmer polovicu svetového HDP. V ďalšom období by mal podiel Číny a Indie narastať a podiel USA, Japonska a Nemecka mierne klesať. Prvú desiatku s najväčším HDP v roku 2011 dopĺňa Rusko, Brazília, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko.

A teraz skombinujme veľkosť ekonomiky s HDP na obyvateľa, tzn. budú nás zaujímať veľké bohaté ekonomiky, pri ktorých okrem počtu obyvateľov zaváži aj konkurencieschopnosť. Potom z dvadsiatky najväčších ekonomík sveta sa na popredných miestach rebríčka krajín zoradených podľa HDP na obyvateľa nachádzajú USA, Austrália, Kanada, Nemecko, Japonsko, Francúzsko, Taliansko, Južná Kórea a Taiwan. Tieto krajiny by mali byť relatívne stabilné.

Ďalším faktorom je otvorenosť ekonomík, tzn. podiel importu a exportu na HDP. Predpokladáme, že čím je ekonomika otvorenejšia, tým je síce zraniteľnejšia pri globálnej recesii, ale je odolnejšia voči lokálnym alebo domácim otrasom.

Podiel exportu na HDP rástol za posledných 50 rokov priemerne vo svete z niečo vyše 10% HDP na dnešných takmer 30% HDP, pričom najväčšie prírastky boli zaznamenané v čase rozmachu globalizácie od prvej polovice 90 – tych rokov doteraz. Medzi vyspelými a rozvojovými štátmi nie je zásadný rozdiel v otvorenosti, rozdiel je ale medzi jednotlivými štátmi. V absolútnych číslach, najväčším exportérom tovaru na svete je Čína, USA, Nemecko, Japonsko a Holandsko, spolu majú „na svedomí“ vyše tretiny svetového exportu. Ak zoberieme do úvahy aj export služieb, tak potom medzi prvými piatimi krajinami Veľká Británia nahradí Holandsko a spolu majú tiež vyše tretiny na svetovom exporte tovarov a služieb.

V exporte na HDP dominujú malé štáty. Napríklad nad úrovňou 200% sa tento pomer pohybuje v Singapure a Hong-Kongu, nad 100% v Luxembursku, na Seycheloch a v Macau. Slovensko s približne 80% patrí do prvej pätnástky najotvorenejších ekonomík sveta, podobne ako napríklad Malajzia, Írsko, Maďarsko. Z veľkých vyspelých ekonomík sú najotvorenejšími (majú podiel exportu na HDP vyšší ako povedzme 30%) Veľká Británia, Nemecko, Holandsko, významný podiel majú aj všetky škandinávske ekonomiky. Vcelku silnú otvorenosť (od 20 – 30% HDP) má aj Kanada, Španielsko, Taliansko, Francúzsko a Austrália.

Ďalší uhol pohľadu by mohla byť štruktúra exportu. Napríklad krajiny vyvážajúce neelastické tovary alebo tovary s vysokou pridanou hodnotou sú odolnejšie.

Ak má krajina významnú politickú silu, jej členstvo v medzinárodných, najmä ekonomických inštitúciách, môže byť významným faktorom znižujúcim pravdepodobnosť bankrotu krajiny, lebo si ľahšie „vybaví“ podmienky povedzme záchranného úveru či iné podmienky. Takouto inštitúciou môže byť napríklad Medzinárodný menový fond, Svetová banka či G20.

MMF je pomerne diverzifikovaný, keď najväčší podiel na hlasovacích právach majú USA s takmer 17%. Vo výkonnom výbore má ale niekoľko krajín jedného zástupcu okrem niektorých prípadov, kedy zástupca zastupuje iba jednu krajinu. Takýmito štátmi je Saudská Arábia, Francúzsko, Veľká Británia, USA, Japonsko, Rusko, Nemecko a Čína. Svetová banka sa prostredníctvom svojich piatich agentúr venuje skôr chudobnejším krajinám, kde napríklad zaručuje nekomerčné (politické a pod.) riziká súkromných investícií. Vo výkonnom výbore majú po jednom zástupcovi tie isté krajiny ako v MMF.

Skupinu G20 tvorí Austrália, Argentína, Brazília, USA, Kanada, Mexiko, EÚ, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Rusko, Južná Afrika, Turecko, Saudská Arábia, India, Indonézia, Čína, Južná Kórea a Japonsko.

Ide o faktor výnimočnosti krajiny, pre ktorý majú iné štáty záujem, aby sa táto krajina bankrotu vyhla. Krajina môže zvýšiť svoju celosvetovú atraktívnosť napríklad tým, že má určité výsadné postavenie v určitom dôležitom neelastickom (nenahraditeľnom) trhovom segmente, napríklad je významným producentom ropy. Alebo má napríklad významné postavenie v dopravnej trase (Irán v Hormúzskej úžine alebo ukrajinské plynovody). Krajina môže byť zaujímavá politicky aj kvôli tomu, že jej bankrot by spôsobil zvýšenie napätia v ekonomicko - politicky previazaných alebo ideologicky spriaznených regiónoch – Grécko vs. eurozóna, severná Afrika vs. prisťahovalectvo do Európy, Saudská Arábia vs. nárast terorizmu a pod.

Práve Európska menová únia je špecifickým prípadom, miera vzájomného prepojenia je obrovská, či už ide o medzinárodný obchod, medzibankové úvery či priame zahraničné investície.

Pod likviditou krajiny rozumieme schopnosť uhrádzať záväzky splatné v krátkodobom horizonte, najmä vo vzťahu k zahraničiu. V tomto skôr technickom parametre sa sleduje najmä pomer krátkodobého celkového zahraničného či zahraničného verejného dlhu k HDP, k rezervám, k exportu (export generuje cudzo menové príjmy). Tu sú rozdiely medzi krajinami naozaj významné. Ak napríklad porovnáme štáty eurozóny, potom napríklad v Luxembursku tvorí podiel krátkodobého zahraničného dlhu na HDP vyše 1 500%, na Malte vyše 300%, v Írsku vyše 200% a v Belgicku, Fínsku a Holandsku vyše 100%. V Taliansku je to pritom do 40% HDP a na Slovensku do 30% HDP. Vo veľkých rozvojových krajinách (napríklad Brazília, India, Rusko, Mexiko) do 5% HDP.

A ďalej napríklad, ešte väčšie rozdiely sú v pomere krátkodobého zahraničného dlhu k devízovým rezervám. Tu majú významne horšie výsledky krajiny eurozóny a celkovo vyspelé krajiny. Paradoxne, rozvojové krajiny sú z tohto pohľadu na problémy s likviditou pripravené zvyčajne lepšie.

Solventnosť, na rozdiel od likvidity, vyjadruje dlhodobú schopnosť uhrádzať si svoje záväzky, ide o zachytenie dlhodobej (ne)rovnováhy. V zásade ide o vonkajšiu nerovnováhu (saldo zahraničného obchodu, platobnej bilancie) a vnútornú nerovnováhu (saldo verejného rozpočtu, verejný dlh).

Vysoké prebytky bežného účtu platobnej bilancie napríklad vytvárajú škandinávske krajiny (okrem Fínska) či Švajčiarsko, naopak deficity vytvárajú južné krajiny Európy. Z iných krajín napríklad Turecko, ale aj USA, Kanada a Austrália. A keď z dlhodobého hľadiska aj vysoký prebytok bežného účtu platobnej bilancie môže spôsobovať starosti, predsa len deficit je oveľa väčšou hrozbou.

Nerovnováha vo verejnom rozpočte sa neprejavuje len aktuálnou veľkosťou verejného dlhu (k HDP), ale aj perspektívou jeho ďalšieho vývoja. Ten sa bude ďalej zvyšovať jednak ak štát preberie na seba záväzky z praskajúcej bubliny (napríklad Írsko) alebo ekonomiku stimuluje prostredníctvom čistých výdavkov (napríklad USA) alebo síce absolútne dlh veľmi nezvyšuje, ale HDP klesá (napríklad Taliansko).

Verejný dlh je stabilnejší, ak ho držia zväčša domáci, nie zahraniční emitenti. Napríklad japonský verejný dlh v roku 2011 vystúpil na vyše 230% HDP, ale pritom 210% držali domáce subjekty. Podiel zahraničných veriteľov (20%) bol nižší ako napríklad v Dánsku alebo na Slovensku, ktorých celkový verejný dlh na HDP nedosahoval ani 50% HDP. Najväčší podiel zahraničného verejného dlhu na HDP malo Grécko, Írsko, Portugalsko a Rakúsko.

Ak zoberieme do úvahy oba parametre (spočítame deficit verejného rozpočtu a bežného účtu platobej bilancie), tak najväčší deficit na svete má (bez poradia, z väčších alebo z vyspelých krajín) Cyprus, Grécko, India, Írsko, Maroko, Portugalsko, Španielsko, Veľká Británia a USA. Naopak najväčší prebytok má Nórsko, Švajčiarsko, Švédsko, Luxembursko, Rusko, Južná Kórea.

A napokon, celkový obraz o solventnosti dotvárajú aj ďalšie parametre – napríklad príliš vysoký hospodársky rast alebo privysoká inflácia spravidla idú ruka v ruke s tvorbou nejakej bubliny. A ďalej, krajiny s fixným kurzom majú horšie možnosti vyrovnať sa naakumulovanou vonkajšou či vnútornou nerovnováhou (to platí aj pre krajiny eurozóny).

Nerovnováha v bankovom sektore dopĺňa pohľad na solventnosť krajiny. Fungujúce bankovníctvo je pilierom zdravej ekonomiky a prípadné nerovnováhy zaťažujú bilancie bánk, čo sa v konečnom dôsledku často preleje do bilancie štátu.

Samozrejme, čím je bankový sektor (meraný ako sumár majetku bánk voči HDP) väčší, tým je spravidla aj krehkejší a tým je verejný rozpočet krajiny ohrozený viac. Toto platí najmä pre Európu, kde v niektorých krajinách najväčšie banky samotné presahujú každá 100% ročného HDP materskej krajiny.

Ďalším parametrom je kapitálová primeranosť. Tu opätovne ťahajú za kratší koniec európske krajiny, ktoré majú najnižší pomer kapitálu k majetku banky – Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Veľká Británia, Belgicko, Fínsko – ale aj napríklad Japonsko a Austrália.

Ďalším parametrom môže byť podiel problémových (zlyhaných, pochybných) úverov na celkových úveroch. Tu sú rozdiely medzi krajinami oveľa vyššie a významne sa aj menia v rámci krajiny v čase podľa toho, či je v recesii alebo rastie. Rozvojové krajiny majú vyšší podiel problémových úverov, naopak najnižší majú krajiny v juhovýchodnej Ázii. Z vyspelých krajín majú najmenej problémových úverov Luxemburčania, Švajčiari, Fíni, Kanaďania. Napriek hypotekárnej bubline majú Američania túto tzv. delikvenciu pomerne nízku – napríklad nižšiu ako Slováci. Ďalšiemu vývoju môže napovedať aj pokles alebo rast cien nehnuteľnosti – ak stále klesajú (tak ako napríklad v Grécku, Maďarsku, Holandsku, Španielsku, Rumunsku) – delikvencia na úveroch bude asi narastať.

Rozhoduje aj samotná výška vkladov a úverov pre súkromný sektor. Vysoký podiel (nad 100% HDP) dosahujú vklady a úvery najmä v Európe, a to najmä na Cypre, v Luxembursku a vo Veľkej Británii. Naopak Slovensko, ale aj napríklad Nemecko, dosahujú podpriemerné hodnoty. Výrazne vyššie vklady ako úvery (čo zvyšuje odolnosť krajín) zaznamenáva Belgicko, Čína, Luxemburg, Malta a hlavne Japonsko. Naopak, výrazný previs úverov nad vkladmi zaznamenáva Španielsko, Portugalsko, Fínsko, Veľká Británia, Taliansko. Ak zoberieme do úvahy len domácnosti, tak najväčší previs vkladov nad úvermi zaznamenávame v Belgicku, na Cypre, v Japonsku, v Luxembursku, na Malte. A naopak, nebezpečný vývoj, kedy majú domácnosti viac dlhov než úspor, zaznamenávame v Austrálii, ale aj v Lotyšsku, vo Švajčiarsku a Južnej Afrike. Bankový sektor USA je v dobrom stave, keď pomer vkladov a úverov k HDP patrí k priemerným alebo nižším a vklady, aj pri domácnostiach, úvery prevyšujú.

A napokon, významným faktorom je aj previazanie na zahraničie. Čím vyššie previazanie, tým vyššia citlivosť na kurzové zmeny (ak nie sú pohľadávky a záväzky v tej istej cudzej mene), na kreditné udalosti v zahraničí a pod. Celkovo vyššie zahraničné pohľadávky a záväzky majú malé európske ekonomiky a Holandsko, najmenej rozvojové krajiny a krajiny juhovýchodnej Ázie, Japonsko a napríklad aj Rusko.

Niektoré krajiny zaznamenávajú veľké rozdiely medzi pohľadávkami a záväzkami. Čistí dlžníci v ťažkých časoch získavajú, lebo riziko znášajú zahraniční veritelia (čím môžu veriteľov vydierať), ale táto pozícia prináša aj nevýhody – napríklad hospodársku citlivosť na oslabenie menového kurzu. Významný čistý dlžník (vzhľadom na svoj HDP) je Chorvátsko, Fínsko, Holandsko, Slovinsko. Naopak, čistí veritelia znášajú skôr kreditné riziko dlžníkov. Významným čistým veriteľom je Švajčiarsko, Belgicko alebo Uruguaj.

Kultúra ctenia si svojich záväzkov je v niektorých krajinách vysoká, a tieto sa budú pravdepodobne „viac snažiť“ dlh splácať. To samozrejme neznamená, že v týchto krajinách nemôže vzniknúť bublina, ktorú „technicky“ nie je možné zvládnuť (príklad islandských bánk). Na meranie možno použiť rôzne ukazovatele demokracie, politických práv, občianskych slobôd, odolnosti politických inštitúcií a pod. (napríklad The Economist Index, Freedom House Index, Political Constraints Index a pod.).

Potom medzi krajiny s najlepšími predpokladmi patrí celá Škandinávia, Austrália, Nový Zéland, Švajčiarsko, Kanada, Benelux, Rakúsko, Nemecko, Japonsko, Južná Kórea a na prekvapenie napríklad aj Uruguaj. Naopak, z väčších krajín, napríklad Čína, Rusko a Turecko patria do „horšej“ polovice sveta.

Štát s dobrou demografiou má väčšie šance vysporiadať sa so starnutím populácie, a teda s utlmovaním spotreby, s tlakom na spomalenie rastu HDP a relatívneho zvyšovania dlhu. Za posledných 30 rokov sa sveta znížil počet obyvateľov v Bulharsku, Maďarsku, Rumunsku. Za posledných 10 rokov významne v Lotyšsku, Litve, Ukrajine, Bielorusku, Bulharsku a Rumunsku. V ďalších rokoch by mal podľa prognóz MMF klesať počet obyvateľov opätovne najmä v páse krajín od Lotyšska smerom na juh až po Bulharsko a z ďalších krajín v Írsku, Nemecku, Japonsku a Rusko.

Naopak nadpriemerný prírastok z bohatších krajín za posledných 30 rokov zaznamenala Austrália, Kanada, USA, Nový Zéland, z veľkých rozvojových krajín India, Brazília, Indonézia, Turecko, Egypt. V najbližších rokoch by si mali tieto krajiny zachovať vysoké prírastky obyvateľstva, a to okrem Brazílie, kde by sa tempo prírastku obyvateľstva malo spomaliť.

Sklony k podnikaniu, k tvorivosti, dominantnou mierou určujú konkurencieschopnosť spoločenstiev. Jedným z meraní môže byť počet patentov, obchodných značiek, priemyselných dizajnov a výrobných postupov, ktoré boli podané rezidentmi v danom štáte a aj uznané podľa metodiky World Intellectual Property Organization.

V roku 2011 v uznaných patentoch dominovalo Japonsko nasledované Čínou, USA a Južnou Kóreou. Japonsko vysoko dominovalo aj v prepočte na obyvateľa. V uznaných obchodných značkách Čína vysoko predstihovala zvyšok sveta, nasledovali ju USA, Nemecko, Taliansko, India. V prepočte na obyvateľa viedlo Nemecko. V priemyselnom dizajne dominovala Čína, Nemecko, Južná Kórea a prekvapivo Turecko. V prepočte na obyvateľa bola lídrom Južná Kórea. Vo výrobných postupoch viedlo Japonsko, Holandsko, Rusko a Južná Kórea, v prepočte na obyvateľa Holandsko.

Tento faktor je dlhodobý a netreba jeho vplyv podceňovať.

Existuje množstvo štúdií o bankrotoch štátov. Niektoré časovo siahajú až k prvému tisícročiu a analyzujú faktory, ktoré viedli k zlyhaniam štátov. Dnešný svet je ale úplne iný ako kedykoľvek predtým, a preto tieto zistenia nemožno považovať úplne za smerodajné. Je ale minimálne zaujímavé, že napríklad podľa viacerých prameňov za posledných 200 rokov ani raz nezbankrotovali škandinávske krajiny, USA, Austrália, Kanada, Nový Zéland. A napríklad Taliansko zbankrotovalo len raz, čo je rovnako ako Holandsko a výrazne menej ako Španielsko, Grécko, Portugalsko či dokonca aj Nemecko a Francúzsko.

Spomenuli sme niekoľko faktorov, ktoré ovplyvňujú pravdepodobnosť bankrotu štátov. Prakticky ale každý bankrot štátu je unikátny jav, kde jeden negatívny parameter môže prevážiť aj proti presile pozitívnych parametrov. A navyše o ňom pri nákupe dlhopisu tohto štátu ani nemusíme tušiť. Ale aj tak je ale dobré poznať čo najviac súvislostí a vedieť, že len samotná výška verejného dlhu nerozhoduje.