Verejný dlh USA neustále od začiatku krízy rastie. Hranicu 100% HDP presiahol na jar roku 2012 a aktuálne sa blíži k 103% HDP. To je v absolútnom vyjadrení vyše 16.5 bilióna USD, medziročne o vyše bilión USD viac. Mimochodom, len štyri krajiny z 27 krajín Európskej únie majú dlh k svojmu HDP vyšší.

Podľa prognózy rozpočtového výboru amerického Kongresu by mal dlh kulminovať v roku 2014 na vyše 107% HDP, podľa prognózy Medzinárodného menového fondu až v roku 2016 na vyše 114% HDP. Keďže sa verejný dlh pred krízou pohyboval okolo úrovne 65% HDP, ide za toto obdobie o nárast podielu dlhu voči HDP až o impozantných 40 – 50 percentuálnych bodov respektíve o 65 - 70%. Navyše, stále ide o prognózy, ktoré pracujú s určitou mierou pravdepodobnosti a verejný dlh môže vyrásť aj na vyššie hodnoty (napríklad aj kvôli pomalšiemu rastu HDP). V každom prípade nie sme na konci tunela.

Pozícia americkej centrálnej banky je v tejto situácii pomerne komplikovaná. Podľa nášho názoru sa veľmi správne snaží udržať úrokové prostredie na nízkych úrovniach. Pri vysokom verejnom dlhu a s predkrízovým obdobím porovnateľným rastom nominálneho HDP by sa financovanie verejného dlhu pri vysokých úrokoch stalo neudržateľným a krajina by sa rútila do bankrotu.

Zároveň, v hre je nielen verejný dlh, ale aj dlh firiem a domácností. Firmy sú zadlžené viac ako pred krízou (aj keď nie oveľa viac). Zadlženie domácností síce v posledných rokoch kleslo (nielen voči HDP, ale aj absolútne), aj tak sú však domácnosti zadlžené viac ako pred vypuknutím hypotekárnej bubliny, ktorá v nultých rokoch generovala de facto hlavnú časť prírastku HDP. Rast úrokov by zvýšil náklady na financovanie dlhu aj v týchto segmentoch, čo by mohlo zabiť hospodársky rast.

Na druhej strane, samotné zrýchlenie hospodárskeho rastu alebo aspoň zlepšenie vyhliadok hospodárstva zvyšuje inflačné očakávania a následne aj výnosy, úroky. To si určite uvedomil aj FED, keď v januári 2012 zaviedol prvýkrát v histórii priame (explicitné) inflačné očakávania na 2%. Dovtedy sa sústredil na hospodársky rast a zamestnanosť, a práve aj zavedenie inflačného cieľa pomohlo znížiť dlhý koniec americkej výnosovej krivky. V januári 2013 síce pripustil, že v nasledujúcom roku – dvoch rokoch – bude tolerovať infláciu aj do 2.5%, ale zároveň uviedol, že považuje dlhodobú infláciu za ukotvenú. Zverejnené obavy niektorých členov bankovej rady FEDu v poslednom období o nárast inflačných bublín (kvôli ktorým by mal v krátkom čase FED prestať s vykupovaním dlhopisov do svojho portfólia) zachraňoval guvernér Bernanke tým, že považuje rast americkej ekonomiky za veľmi krehký. Chcel tak pravdepodobne „ututlať“ obavy z inflácie.

A teda, americká centrálna banka má dilemu. Musí držať výnosy štátnych dlhopisov nízko, ale zároveň podporuje ekonomiku tak, že zvyšuje inflačné očakávania a zvyšuje tak tlak na rast výnosov.

V budúcnosti, ak by americká ekonomika stagnovala alebo by bola recesii, výnosy štátnych dlhopisov by zostali nízke. Vláda by ďalej nahradzovala súkromný domáci alebo zahraničný dopyt verejným dopytom a terajší postupný pokles verejného deficitu by sa pozastavil alebo sa dokonca deficit opätovne začal zvyšovať. FED by pokračoval v nákupe dlhopisov. Akcie by boli volatilnejšie pod tlakom, ale prudký pokles by sa nekonal.

Výnosy dlhopisov by boli nízke aj vtedy, ak by americká ekonomika oživovala, a Európa stagnovala (čo je pravdepodobné). Toto by bol vcelku dobrý scenár pre FED a pre vládu, lebo by profitovali tak ako napríklad Nemecko zo záporného kreditného rizika (a čím dlhšie, tým lepšie). Pokles deficitu amerického rozpočtu by bol výraznejší ako v predchádzajúcom prípade. Aj tu by boli akcie volatilnejšie. ale celkovo by boli pod menším tlakom. Lepší potenciál na rast by mali hlavne z dlhodobého hľadiska.

Ak by výnosy dlhopisov začali stúpať bez toho, aby to FED považoval za jasnú známku konjunktúry, zrejme by zvýšil nákupy dlhopisov. Výnosy by tak skôr či neskôr naspäť stiahol na nižšie úrovne.

Ak by ale pri raste výnosov na dlhopisoch FED nákupy nezvýšil alebo by ich dokonca ukončil či nebodaj začal zvyšovať sadzby, naznačil by, že považuje konjunktúru za organickú (trhovú, nie ťahanú verejným dopytom). Tretí a štvrtý scenár je pre akcie optimistický.

Jediným reálnym strašiakom by bol prepad ekonomiky napriek vyšším fiškálnym a vyšším menovým stimulom. To ale makrodáta nateraz nesignalizujú. Celkovo sa ukazuje pretrvávanie nízkych dlhopisových výnosov a zároveň postupného rastu akciového trhu za vcelku racionálny scenár.