V súlade s pravidlami Paktu stability a rastu mali členské krajiny EÚ s nadmernými deficitmi verejného rozpočtu stlačiť tento schodok pod 3 % HDP do konca roku 2013. Avšak podľa posledného návrhu Európskej komisie, ktorý bude pravdepodobne na júnovom summite EÚ schválený, dostane 6 krajín – Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Poľsko, Holandsko a Belgicko  – na stiahnutie schodku dva roky navyše. Budú tak „môcť naplniť“ tento cieľ až v roku 2015. Hlavným advokátom predĺženia lehoty je francúzsky prezident François Hollande. Podľa neho šetrenie hospodársky rast zabíja a navrhuje podporiť francúzsku ekonomiku väčšími čistými verejnými výdavkami. Inými slovami, navrhuje tempo konsolidácie spomaliť. Toto vyhlásenie francúzskeho prezidenta je však pokrytecké. Predovšetkým Francúzsko počas krízy nešetrilo. Verejný dlh na HDP vzrástol za 5 rokov od roku 2007 do roku 2012 o 26 percentuálnych bodov a v roku 2012 dosiahol úroveň 90.2 % HDP. V absolútnych sumách vrástol dlh z 1.2 bilióna eur na 1.8 bilióna eur, t. j. za posledných 5 rokov sa francúzska verejná správa zadlžovala ročne priemerne o 125 mld. eur. Kvôli objektivite treba dodať, že prevažnú časť tohto obdobia bol francúzskym prezidentom Nicolas Sarkozy (funkčné obdobie od mája 2007 do mája 2012).

Ďalej, Francúzsko, Luxembursko a Belgicko sú jediné krajiny eurozóny a dokonca celej 27-člennej Európskej únie, kde v každom roku od roku 1999 reálna spotreba vlády rástla. Inými slovami, v každej inej krajine EÚ (a dokonca napríklad aj v USA a Japonsku) sa našiel od roku 1999 aspoň jeden rok, keď vláda reálne znížila svoju spotrebu, len vo Francúzsku, v Belgicku a Luxembursku nie.

Francúzsky verejný rozpočet je v neustálom deficite minimálne od roku 1980 (mimochodom, podľa aktuálnej prognózy Medzinárodného menového fondu má krajina v roku 2018 dosiahnuť najnižší deficit od roku 1980, 0.6 % HDP...). Ak zoberieme do úvahy primárne saldo verejného rozpočtu (tzn. hospodárenie verejnej správy bez nákladov na splácanie verejného dlhu), potom eurozóna ako celok hospodárila od roku 1999 s výnimkou rokov 2009 – 2012 kladne (4 deficitné roky), ale Francúzsko malo deficit až v deviatich zo štrnástich sledovaných rokov. A napríklad na trhu oveľa horšie vnímané Taliansko malo od vzniku eurozóny v roku 1999 primárny deficit len dvakrát – v roku 2009 menej ako 1 % HDP a v roku 2010 menej ako 0.05 % HDP. Žiadna iná krajina menovej únie nemala lepšie výsledky (a dokonca okrem Švédska ani v rámci EÚ). A napríklad v roku 2012 malo Francúzsko primárny deficit na úrovni 2.2 % HDP, pritom recesiou oveľa viac sužované Taliansko malo prebytok primárnej bilancie 2.3 % HDP. Napokon, v tomto roku bude Taliansko vyradené z procedúry nadmerného deficitu podľa Paktu stability a rastu. Verejná správa vo Francúzsku pritom rozdeľuje vyše 50 % HDP, voči eurozóne a voči EÚ nadpriemerne. A tak je zodpovednosť hlavne na nej. V tejto súvislosti až komicky pôsobia slová bývalého prezidenta Nicolasa Sarkozyho z roku 2010, podľa ktorého Francúzsko prekonáva krízu lepšie ako Nemecko, lebo HDP Nemecka padol v roku 2009 o 5.1 % a HDP Francúzska „len“ o 3.1 %...

Verejný rozpočet nie je jedinou sférou, kde je vo Francúzsku nerovnováha. Krajina síce zaznamenávala od vzniku eurozóny do roku 2004 prebytok obchodnej a platobnej bilancie, ale od roku 2005 až doteraz sú tieto bilancie neustále v deficite. A ďalej, výrazne sa zvýšil aj dlh súkromného sektora, a to zo 70 % HDP v roku 1999 na vyše 100 % v roku 2012. Celkovo teda problémom Francúzska nie je nedostatočná, ale práve naopak nadmerná spotreba. Nadmerná spotreba domácností a vlády. Ďalšia kvantitatívna stimulácia spotreby Francúzov bez kvalitatívnej zmeny ekonomiky situáciu musí nevyhnutne len zhoršiť. Keď hovoríme o nadmernej spotrebe, hovoríme o vyššej spotrebe, ako je dlhodobá produktivita výrobných faktorov - práce a kapitálu. Nastoliť rovnováhu možno viacerými spôsobmi, zatiaľ však napríklad zavedenie daní pre bohatých vo výške 75 % svedčí o populistickej bezradnosti francúzskej exekutívy. Potvrdzujú to aj posledné vyhlásenia prezidenta Hollanda o tom, že aktuálne predĺženie lehoty na zníženie deficitu nesmie byť sprevádzané podmienkami pre Francúzsko, ale že sa krajina sama rozhodne o spôsobe a tempe konsolidácie. Zostáva len veriť, že tieto slová boli určené len francúzskemu voličovi, ale v skutočnosti bude aspoň časť dôležitých opatrení realizovaná (aj keď v demokracii je potrebná „politická statočnosť“, keďže reformy spravidla nesú sprvoti predovšetkým politické a aj ekonomické náklady a výsledky sa dostavujú zvyčajne za horizontom volebného obdobia). Úspech nemôže Francúzsko minúť, ak zavedie do praxe niekoľko overených ekonomických postulátov. Predovšetkým si treba uvedomiť, že skutočným tvorcom pracovných miest je súkromná sféra, nie verejná. Verejná sféra má byť obmedzená v podstate len na efektívne poskytovanie administratívnych, bezpečnostných, súdnych, sociálnych služieb a na prirodzené monopoly. Ostatné pracovné miesta majú byť odovzdané do rúk trhu a vláda má vytvárať pre trh len pravidlá. Verejný sektor nesmie plniť sociálnu funkciu umelého zamestnávateľa tak ako napríklad v Grécku. V tejto súvislosti je vhodný príklad USA, kde zamestnanosť síce „kostrbato“, ale predsa len rastie vo všetkých sektoroch s výnimkou verejného. Počet verejných zamestnancov klesol od vrcholu v apríli 2009 do apríla 2013 o 800 000 ľudí - 22.7 na 21.8 mil. Počet verejných zamestnancov klesal všade - na federálnej, štátnej aj na lokálnej úrovni.

Dôležitým parametrom, ktorý sa často podceňuje, je aj pomer medzi priemernou mzdou vo verejnom a priemernou mzdou v súkromnom sektore. Priemerná mzda vo verejnom sektore má byť aspoň mierne nižšia ako priemerná mzda v podobných odvetviach súkromného sektora. A to preto, lebo verejní zamestnanci jednak požívajú zväčša väčšiu sociálnu ochranu a jednak pri rozhodovaní sa zamestnancov medzi podobnými pozíciami má byť súkromný sektor atraktívnejší. Mzdovú nevýhodu môže verejný sektor kompenzovať aj svojou prestížou na trhu práce. Okrem zvyšovania efektívnosti samotnej verejnej správy by sa mala (francúzska) vláda sústrediť na podporu konkurencieschopnosti súkromných zamestnancov, na tvorbu podmienok na trhu tak, aby bolo možné extrahovať čo najväčší potenciál každého zamestnanca V prvom rade ide o to, aby sa každý zdravý človek v produktívnom veku zamestnancom stal. V tejto súvislosti ide napríklad o spružnenie zákonníka práce, aby zamestnávateľ mohol flexibilne zvyšovať alebo znižovať počet zamestnancov. A napríklad ochrana miezd v medzinárodne obchodovateľných tovaroch a službách, najmä s nízkou pridanou hodnotou, je kontraproduktívna. Veľmi dôležitý je „boj“ s dlhodobou nezamestnanosťou, kde sa pracovné návyky strácajú, a s nezamestnanosťou mladých, kde sa ani nezačali vytvárať. Tu si viem predstaviť zmysluplnosť štátnej podpory pre „akékoľvek“ pracovné miesta. Podpora by však musela byť podmienená prácou pri štandardných pracovných podmienkach a zároveň pri výrazne nižšej mzde ako minimálna mzda tak, aby sa zachovala motivácia prejsť na štandardný trh práce. Tu je multiplikačný efekt verejných výdavkov pomerne vysoký. Nastolenie rovnováhy na trhu práce je možné, ba žiaduce aj z druhej, produkčnej strany. To znamená nielen „modelovaním“ ceny práce, ale aj rastom pridanej hodnoty práce. A teda tým, že zamestnávateľ bude mať lepšie podmienky na štart biznisu, férové konkurenčné podmienky bez korupcie a pod. Zamestnanec bude mať napríklad dostupné vzdelanie. Úlohou vlády je potrebnú infraštruktúru podporiť. Zefektívnenie produkčných procesov a hlavne podnietenie tvorivosti účastníkov pracovného trhu potom umožní zvýšiť pridanú hodnotu produkcie, následne aj realizačné ceny. Tie sa potom dostávajú s cenou práce do rovnovážneho stavu. Zjednodušene, takto by sa francúzska ekonomika dostala do rovnovážneho stavu bez toho, aby znižovala mzdy. To je však beh na dlhé trate. Navyše, ani konkurencia (Nemci, Holanďania, Japonci, Kórejčania) nespí. Celkovo sa zatiaľ zdá, že francúzska vláda robí presný opak. Napríklad 75% zdanenie bohatých možno zdôvodniť len politicky – ekonomicky nie (výber daní je nízky, naopak, únik kapitálu vysoký) a ani morálne nie (napríklad solidarita ako dôvod neobstojí, lebo tá môže byť len dobrovoľná).

Pokiaľ ide o trh kapitálu, Francúzsko „dostalo prvú fázu konsolidácie od trhu ako dar“, keď sa výnosy na štátnych dlhopisoch znížili. Ak napríklad platila štátna pokladnica pri 5-ročnom dlhopise v roku 2007 priemerne 4.2 %, v roku 2011 len 2.4 %, v roku 2012 dokonca len 1.3 %. Pri dlhu blízkom 100 % HDP ide pri postupnom refinancovaní dlhu o významný príspevok k znižovaniu deficitu verejného rozpočtu (čím vyšší dlh na HDP, tým je znižovanie výnosov pre krajinu užitočnejšie - z veľkých krajín EÚ profituje Taliansko zo znižovania výnosov najviac). Jednak sa takto znižuje tlak na deficit a jednak v súvislosti s tým klesajú aj úrokové miery pri nových úveroch pre podniky či požadované výnosy pri podnikových dlhopisoch, čo napríklad zvyšuje produktivitu kapitálu. A teda hlavná otázka znie: bude sa Francúzsko pod vedením prezidenta Hollanda uberať smerom postupného zvyšovania čistej produktivity práce a kapitálu napríklad podľa uvedeného „receptu“, alebo bude len umelo zvyšovať verejné výdavky, aby „nafúklo“ HDP? Lebo v druhom prípade síce úspech môže prísť, ale bude len krátkodobý, v podstate len v horizonte volebného obdobia. A ak sa Francúzsku podarí tento spôsob „riešenia“ ekonomických problémov presadiť v celej Európe, bude to prehra všetkých. A, naopak, ak sa podarí rovnováhu vo Francúzsku nastoliť, bude to pozitívny signál pre všetkých. Čo je pravdepodobnejšie, nechám na posúdenie čitateľa...