Keď v noci čakáte u štátneho zubára na pohotovosti, tak si tiež hovoríte, že nabudúce si už budete poriadne umývať zuby, aby ste už nikdy tak netrpeli? A ráno po vydarenom žúre, keď vo svojej blízkosti hľadáte oporné body a bolehlav je neznesiteľný, tak si zrejme tiež dáte sľub, že sa už alkoholu nikdy nedotknete. Však? Pri oboch otázkach je najpodstatnejšie to nikdy. Mohol by som dať ešte jednu paralelu, ktorá by sa aspoň rámcovo dotýkala finančného sveta. Som presvedčený, že keď sa hazardnému hráčovi podarí 32-krát vrátiť z pekla (pretože mu v kasíne padla konečne čierna 6, resp. jeho akcia smerujúca k bankrotu dostala syndikovaný úver od svetových bánk a za deň vzrástla o 145 %), tak si povie, že už nikdy nebude hazardovať a už bude investovať podľa jasných pravidiel diverzifikácie (pričom vzápätí už v novom duchu diverzifikácie investuje polovicu úspor do kolumbijskej strojárne a druhú do ukrajinskej banky – oba dlhopisy s ratingom C). Pokúšam sa navodiť atmosféru, že keď človeku horí pod zadkom, tak nasľubuje hory-doly.

Dnes sú úrokové sadzby, bez ohľadu na menu a splatnosť, na historických minimách. Nikdy nebola situácia vo svete taká, že by päť najdôležitejších svetových mien (dolár, euro, libra, frank a jen) malo základné úrokové sadzby nastavené tak nízko. Všetky sú pod 1 %, resp. skoro blízko nuly. Tie dlhodobé úrokové sadzby (10-ročné) sú pod 2 %! Úrokovými sadzbami dokázali v minulosti guvernéri centrálnych bánk usmerňovať rýchlosť hospodárskeho rastu. Ak sa ekonomika spomaľovala, tak sa nízkymi úrokmi snažili pomôcť podnikateľskej sfére reštartovať objem ich výroby a služieb. Naopak, ak sa ekonomika až príliš rozbehla (často sa to nazýva prehriatím), tak sa úrokové sadzby zvyšovali v snahe predísť mnohým negatívnym dôsledkom z toho vyplývajúcim, napr. inflácii.  

Dnes sú, ako som už spomenul, úrokové sadzby na minimách a nemám pocit, že by sa niečo zlepšovalo alebo sa tvorilo prostredie na budúce zlepšenie, či nastal proces uvedomenia si. Skôr naopak. Z nízkych úrokových sadzieb vzniká nepríjemný dôsledok. Nízke úrokové sadzby nepomáhajú podnikateľom, aby si brali lacnejšie úvery, a spotrebiteľom čerpať lacnejšie hypotéky. Poviem vám, čomu pomáhajú. Pomáhajú urobiť ľudí nezodpovednými. Zober si úver. Nikdy už nebude taký lacný. Banky dávajú úvery. Možno aj takým, ktorým by v štandardnej situácii nedali. Musia, keďže im stagnuje objem úverového portfólia a akcionár ich tlačí do vyšších ziskov. Spomínam si, ako Alan Greenspan (na čele americkej centrálnej banky stál v rokoch 1987 - 2006) v snahe naštartovať ekonomickú aktivitu a trh s bývaním znižoval úrokové sadzby zo 6,50 % (2. polovica roku 2000) až na 1 % (jún 2003). Dovtedy nikdy neboli úrokové sadzby v USA tak nízko. Až do júna 2004 potom zostali na takých nízkych úrovniach. A aký bol dôsledok? Všetci sa najprv tešili, ako sa všetko reštartovalo, aké je všetko úžasné. Avšak práve v tom období, období historicky najnižších úrokových sadzieb, si začali brať ľudia (potenciálne rizikové) úvery – tzv. subprime mortgages, s vtedy výnosnými sadzbami. Pre banku. Hypotéky si brali ľudia aj bez príjmu, aj bez zamestnania. Toto bol dôsledok nízkych úrokov. Teraz sú úroky ešte nižšie a vychádzajúc z toho, že politici chcú byť opätovne zvolení, neverím, že by existovala celosvetová snaha odteraz byť zodpovedným a využiť to, že si dlh môžem financovať lacnejšie.

Obrovská masa peňazí spôsobuje to, že dlhopisy podpriemerných emitentov majú nadpriemerne nízke výnosy (úrokové sadzby). Obrovská masa peňazí musí byť niekde alokovaná. Takže v prvej fáze sa použije na nákup kvalitných aktív. V druhej fáze sa už na požadovanej kvalite uberie. Postupne sa uberá a uberá, až to dospeje do stavu, že nikdy  nemali dlhopisy s neinvestičným ratingom pri splatnosti 5 rokov výnos pod 3 %.
Myslíte si, že Slovensko si tak polepšilo tento rok, že by výnos dlhopisu splatného 21. 1. 2015 mal poklesnúť zo 4 % (v decembri 2011) na dnešné 1 % ? To sme sa tak zlepšili? Nie. To je dôsledok toho, že obrovská masa lacných peňazí hľadá svoje umiestnenie. Kvalita ustupuje do úzadia. Kvantita hrá prím.

Som presvedčený, že každý, čo má čo povedať do vývoja celosvetového ekonomického diania, si v týchto ťažkých chvíľach (keď ho bolia zuby alebo hlava) povedal, že „ ... teraz využijeme nízke úrokové sadzby na lacnejšie prefinancovanie dlhu a potom už nikdy nedopustíme, aby sme sa dostali do takého zlého stavu, v akom sa nachádzame teraz...“ Lenže mám obrovské pochyby, že keď tie bolesti prejdú, tak to skĺzne späť do problémov, krízy. A ešte väčších rozmerov. Niekto múdry povedal, že aby si sa mal lepšie, tak najprv sa musíš mať horšie. Toto však ľudia nechcú počuť. Moja rada znie: Využime (nie zneužime!!!) nízke úroky na skutočné zníženie dlhu a neskôr sa nám bude lepšie a ľahšie dýchať. Toto však musia urobiť všetci. Od španielskej Malagy až po cyperský Paphos. Od talianskeho Reggio di Calabria až po fancúzske Bordeaux či maďarský Debrecín. Nielen vo fínskom Jyväskylää alebo holandskom Rotterdame.