Dňa 22. septembra 2013 sa v Nemecku uskutočnili voľby Spolkového snemu - Bundestagu. Ten sa v systéme zákonodarnej moci považuje za akúsi dolnú komoru. Hornou komorou je Spolková rada - Bundesrat. Tá nie je volená, ale svojich zástupcov do nej delegujú spolkové krajiny. Najviac hlasov, 41,5 %, získala Kresťanskodemokratická/ Kresťanskosociálna únia (CDU/CSU), druhá Sociálno-demokratická strana (SPD) dostala 23 % hlasov. Päťpercentné kvórum prekročila aj ľavica a zelení. Nemecko má 16 spolkových krajín (13 krajín a tri mestá) a CDU/CSU vyhrala vo všetkých trinástich spolkových štátoch a aj v Berlíne. SPD vyhrala len v Brémach a v Hamburgu. Ľavica mala voči celoštátnemu zisku nadpriemerný počet hlasov vo východnej časti Nemecka, zelení, naopak, v západnej a južnej časti krajiny.

Nemecko má pomerne komplikovaný zmiešaný volebný systém, kde má každý volič dva hlasy – jedným volí kandidáta vo svojom volebnom obvode a druhým politickú stranu bez možnosti preferenčných hlasov. Parlament má štandardne 598 členov (dvakrát 299), ale môže byť aj vyšší, ak strana získa viac priamo volených mandátov, ako jej prislúcha na základe výsledku straníckeho hlasovania. Aktuálne sa takto zvýšil počet kresiel na 630. Z toho 311 kresiel (49,4 %) obsadila CDU/CSU, 192 hlasov (30,5 %) má SPD, 64 hlasov (10,2 %) Ľavica a 63 kresiel (10 %) Zelení. Do parlamentnej väčšiny chýbalo CDU/CSU 5 kresiel. Viac by ani nebolo potrebné, lebo stranícka disciplína je v Nemecku veľmi silná. Tradičný koaličný partner kresťanských demokratov -  Strana slobodných demokratov (FDP), sa prvýkrát v histórii Bundestagu od roku 1949 do parlamentu nedostala.

Vytvorenie vládnej väčšiny je teda možné iba v koalícii CDU/CSU s akoukoľvek ďalšou parlamentnou stranou alebo v koalícii troch ľavicových strán. Druhú možnosť však sama SPD vylúčila a CDU/CSU vylúčila koalíciu s ľavicou. Zostávajú tak dve možnosti – koalícia CDU/CSU s SPD alebo so zelenými. Nateraz nie je vylúčená ani jedna možnosť. Koalícia so zelenými je však menej pravdepodobná. Ešte nikdy takáto na štátnej úrovni nebola, pričom pred dvomi rokmi zlyhala v hamburskom spolkovom parlamente. A navyše, veľká časť zelených by radšej videla svoju stranu vo vláde veľkej ľavicovej koalície. Oveľa pravdepodobnejšia je tzv. Veľká koalícia CDU/CSU a SPD. Aj preto, lebo už dvakrát v histórii Nemecka takáto koalícia bola, v oboch prípadoch mala prevahu CDU/CSU a vládol kresťanskodemokratický kancelár. Podľa prieskumov ju teraz podporujú aj voliči CDU/CSU.

Prvýkrát bola takáto koalícia v rokoch 1966 – 1969 pod vedením kancelára Kurta Georga Kiesingera. Pomer hlasov bol v Bundestagu 245 : 202 (tzn. 54,8 % pre CDU/CSU a 45,2 % pre SPD). Spolu mala v parlamente 90,1 % hlasov. Druhá Veľká koalícia bola v rokoch 2005 – 2009 pod vládou Angely Merkelovej, pomer hlasov bol tesnejší 226 : 222 (50,4 % : 49,6 %). Spolu táto koalícia disponovala 73 % hlasov. Teraz by mala takáto koalícia spolu 79,8 % hlasov, pričom pomer hlasov by bol 311 : 192 v prospech CDU/CSU (61,8 % vs. 38,2 %). Angela Merkel rozbieha rokovania s SPD 4. septembra a so zelenými 10. septembra.

V prípade koalície s SPD by bola pozícia kresťanských demokratov a kancelárky silnejšia ako v predchádzajúcich veľkých koalíciách. SPD sa pravdepodobne nepodarí zvýšiť dane pre najbohatších, keď tento plán rovno odmietol šéf CSU Horst Seehofer. Napokon, Nemecko ani vyššie dane nepotrebuje, rozpočet by mal byť v tomto a ďalších rokoch vyrovnaný. Na druhej strane, mohol by sa podariť kompromis pri zavedení minimálnej mzdy. Silné rokovania by mali byť aj o výdavkových programoch, najmä v (energetickej) infraštruktúre a vo vzdelávacom sektore. V európskych otázkach bude chcieť SPD zanechať stopu  v podobe transakčnej dane a aj tlaku na zavedenie bankovej únie. Angela Merkel si však určite dá pozor, aby nedošlo k oslabeniu jej autority, lebo by to v konečnom dôsledku mohlo vyústiť do „rozpočtovej roztopašnosti“ v celej eurozóne.

Zelení majú podobné témy ako SPD (vrátane transakčnej dane). Už dlho, od roku 2005, nie sú vo vláde a budú sa, aspoň podľa niektorých vyjadrení, snažiť konečne podieľať na moci. Na druhej strane sú nekompromisní voči zníženiu podpory pre obnoviteľné zdroje energie (čo môže byť kameňom úrazu celej koalície – nemecký priemysel je už teraz znevýhodňovaný oproti USA pre bridlicový plyn).      

V každom prípade, bez ohľadu na koalíciu, významných nezhôd a turbulencií sa obávať netreba. Nemecká politická scéna je pomerne vecná, konsenzuálna (napokon aktuálny líder SPD a volebný vyzývateľ Angely Merkelovej Peer Steinbrück bol ministrom financií v jej prvej vláde). Spoločnosť je vysoko participatívna, angažovaná a demokratická. Neexistujú významné, voči politickému systému nelojálne alebo semilojálne strany. Aj napríklad silne konzervatívna protieuromenová strana Alternatíva pre Nemecko tvorí inteligentný vyargumentovaný prúd. Na rozdiel napríklad od gréckeho Zlatého úsvitu.

Nemecko je kľúčovou krajinou eurozóny a aj ňou ostane. Je najväčšou krajinou a ekonomikou menovej únie a vôbec starého kontinentu. Veľkosťou by jej mohli v eurozóne konkurovať jedine Francúzsko a Taliansko. Francúzsko má však dlhodobo oproti svojej produktivite nadmernú spotrebu, zjednodušene povedané – žije si nad pomery a to sa prejavuje. A navyše súčasná politika pod vedením Francoisa Hollanda nevedie k náprave stavu, práve naopak. Taliansko má samo osebe veľké problémy a o líderstve nemôže byť ani reči.

Nemecko je najotvorenejšou veľkou ekonomikou eurozóny a geograficky a produktovo má veľmi diverzifikovaný a sofistikovaný export s vysokým podielom vývozu mimo eurozóny. Je na popredných miestach v počte patentov na obyvateľa, má priaznivé podmienky na podnikanie. A napríklad postupom času sa čoraz viac prejaví pokles výnosovej krivky a Nemecko bude platiť za svoj verejný dlh čoraz menej. Tým sa ešte viac zvýši jeho odstup najmä od južanských krajín. Nemecko preto zostane lídrom v eurozóne a ďalej bude výrazne ovplyvňovať dianie. Silný mandát súčasnej kancelárky Angely Merkelovej a podmienky, v ktorých sa bude tvoriť vláda, sľubujú do veľkej miery kontinuitu súčasnej politiky európskej veľmoci.

Richard Tóth

Hlavný ekonóm