Hlavný vývoj na Ukrajine sa preniesol z Kyjeva na Krym, na polostrov s veľkosťou polovice Slovenska a dvojmiliónovým počtom obyvateľov. Dominantným hráčom je teraz Rusko, ktoré využilo predovšetkým prítomnosť svojej armády a polostrova sa mohlo zmocniť okamžite. A zároveň, historicky patril Krym Rusku a zo 60 % ho obývajú obyvatelia ruskej národnosti, a tak sa ponúka aj aké-také „mediálne krytie“ pre Rusko. Asi počíta s tým, že hospodársky a politicky zdecimovaná Ukrajina bude preňho ľahkým kúskom a pre Západ budú dôležitejšie ropa a plyn v hrsti ako eskalácia napätia s neistým výsledkom na streche.

Hlavným „stratégom“ na ruskej strane je Vladimir Putin. Na čele Ruskej federácie je v pozícii prezidenta alebo premiéra od 7. mája 2000, teda už 14 rokov. Putin je veľmi výrazný politik a krajine vtlačil nezmazateľnú stopu. Prezidentom sa stal v čase, keď bola krajina rozvrátená divokou jeľcinovskou transformáciou vlastníckych vzťahov a rozpad Sovietskeho zväzu ranil veľmocenské ambície ruského človeka. Putin tak veľmi neriskoval, pri nastolení poriadku mal voľné ruky. I keď mu nemožno uprieť zásluhy, hlavným faktorom, ktorý Putinovi výrazne situáciu uľahčil a ktorý dostal od sveta takpovediac do daru, bol rýchly rast dopytu po nerastných surovinách a aj rast ich cien.

V deň, keď sa stal V. Putin prezidentom, sa cena európskej ropy typu Brent pohybovala na 26 dolároch za barel. Ešte ďalšie tri roky sa pre globálnu recesiu potácala medzi 20 – 30 dolármi za barel, ale od roku 2003 už prudko rástla, až kým sa v lete roku 2008  nedostala takmer k 150 dolárom. A v čase globálneho šoku v rokoch 2008 - 2009 síce poklesla na 40 USD za barel, ale od roku 2011 je opäť nad 100 USD (v Rusku sú dôležité ceny uralskej ropy, tá je však spravidla len o málo lacnejšia od Brentu). Jej priemerná cena za posledných 15 rokov bola na úrovni 66 USD, čo je dvaapolnásobne viac ako v roku 2000, keď sa stal Vladimir Putin prezidentom. Nielen ropa zaznamenala takýto rast cien, podobne sa správali aj ceny ropných produktov a zemného plynu.

A Rusko nezískalo len na cene ropy, ale zvyšovalo aj samotnú produkciu. Kým na začiatku nultých rokov ťažilo okolo 6,5 milióna barelov ropy denne, v roku 2005 sa ťažba vyšplhala na 9 miliónov a odvtedy ešte jeden milión denne pridala. Z toho len tretinu použilo vo vlastnom hospodárstve, asi dve tretiny ropy Rusko vyviezlo.

Pozícia ropy, ropných produktov a zemného plynu ako pilierov ruskej ekonomiky sa postupne posilňovala. Kým v roku 2000 sa vyviezlo týchto komodít za vyše 50 mld. USD, v roku 2005 už za 150 mld. USD a v roku 2013 až za 350 mld. USD. Obchodná a platobná bilancia boli v neustálom prebytku, ale bez týchto komodít by bola v hlbokom deficite takmer 20% HDP.

Aký významný je export ropy a plynu, vidno aj na spotrebe domácností, kde export dosahuje až jej tretinu. A ďalej, kým celá ruská ekonomika rástla od roku 2000 priemerným reálnym tempom 5 % ročne, spotreba domácností rástla priemerne až o 8,2 % ročne. Takto sa podiel spotreby domácností na HDP zvýšil za posledných 10 rokov z 38 % na 55 %, a teda na úroveň bežnú vo vyspelých krajinách. Pritom rozvojové a rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky majú v porovnaní s vyspelými ekonomikami spravidla nižší podiel domácností na svojom HDP a vyšší podiel investícií. Krajina teda vykazuje štruktúru vyspelej ekonomiky, ale ňou nie je.

Ruská federácia teraz síce vystupuje veľmi sebavedomo, ale samotná je obrom na hlinených nohách. Postupne sa totiž dostala do pasce. Na udržanie rastu na úrovniach, na ktoré je dlhé roky zvyknutá, potrebuje ďalší rast cien ropy či plynu alebo aspoň razantné zvýšenie ich ťažby a exportu. Bez toho nebudú do ekonomiky rýchlo pritekať petrodoláre a nebude rásť ani spotreba domácností so všetkými politickými dôsledkami pre vládnucu elitu. Už teraz, keď ceny ropy od roku 2011 stagnujú, kleslo tempo rastu ruskej ekonomiky od roku 2012 z dlhodobých 5 % na 1 %.

Rusko nemá voči tomuto vývoju alternatívu. Trpí totiž na chorobu, ktorá je v komoditných ekonomikách bežná. Tie často exportom komodít udržiavajú svoje hospodárstva v akom-takom chode, a nie sú tak nútené zvyšovať svoju konkurencieschopnosť. Nerastnými surovinami si vlády kupujú sociálny zmier, čo ich však nenúti, aby spoločnosti posunuli dopredu. Aké-také „vzrušenie“ zažívajú len pri výkyvoch cien na komoditnom trhu. Paradoxne sú tak komodity ich prekliatím. Aj Rusko je tento prípad. V rôznych rebríčkoch (Doing Business, Global Competitiveness Report, Corruption Perception Index) je hlboko v červenom poli. Okrem nerastných surovín nemá toho svetovému obchodu veľa čo ponúknuť, dlhé roky komoditného boomu nevyužilo na zmenu svojej štruktúry. Tak ako pre 10 rokmi, dve tretiny jeho exportu tvoria ropa, ropné produkty a plyn. Produkty s vyššou pridanou hodnotou - stroje a automobily – tvoria len 5 % exportu. Na porovnanie, napríklad v Nemecku tvorí export automobilov, strojov, počítačov, elektronických a optických prístrojov až polovicu exportu. Podobne na Slovensku tvorí export strojov a zariadení viac ako polovicu exportu (ale tu najmä vďaka zahraničným investorom).

V kontexte aktuálnej krízy je problémom Ruska nielen to, čo exportuje, ale aj ako to exportuje. Pri plyne novootvorený Nord stream pod Baltským morom diverzifikoval tranzitné cesty, ale Ukrajina zostáva dominantnou transportnou krajinou s polovičným podielom na celkovom ruskom exporte plynu do Európy (v Európe vyťažíme polovicu svojej spotreby, z Ruska dovážame 30 % spotreby a zvyšok cca 20 % dovážame najmä zo severnej Afriky a od iných dodávateľov prostredníctvom transportov skvapalneného plynu). Úloha Ukrajiny v transporte ropy z Ruska je menej významná. Avšak pre stredoeurópske krajiny je veľmi dôležitá južná vetva najdlhšieho ropovodu na svete (4 000 km) Družba. Ukrajinu Rusko nemôže úplne obísť.

Obchodný vzťah je vždy obojstranný a tu má Rusko, samozrejme, aj svoje tromfy. Európa je vysoko závislá od importu energií z Ruska a niektoré krajiny by pri okamžitom zastavení dodávok mali vážne hospodárske problémy. Okrem stredo- a východoeurópskych krajín by to vážne zasiahlo najmä Nemecko. A ak by mal problém pilier Európskej únie, problém by mala celá Únia. Ďalej, ak by Rusko bojkotovalo spotrebné tovary z Únie, problém by mali najmä Holandsko, Nemecko a Taliansko. A tretí rozmer je celosvetový – výpadok ruských dodávok by znamenal rast cien ropy (po celom svete), čo by mohlo spomaliť krehký hospodársky rast vo svete.

Celkovo však Vladimir Putin ťahá za kratší koniec. Ceny komodít stagnujú a produkcia bridlicového plynu v USA a aj dostatok ropy po celom svete naznačujú, že v blízkej budúcnosti budú tieto ceny stagnovať aj ďalej. Pozícia ruského prezidenta tak bude čoraz horšia. Pomyselného chleba bude čoraz menej a Putin tak bude motivovaný, aby ľudu ponúkol viac hier (napokon teraz už ani niet cesty späť). A to aj za cenu tichej medzinárodnej izolácie. Boj o Krym možno vyhrá (a posilní pozíciu doma), ale ak to bude viesť k diverzifikácii zdrojov, dlhodobo a prakticky sa jeho globálna pozícia oslabí. Vyhrajú noví dodávatelia.