Príbeh ekonomiky „Ríše stredu“ je za posledných 40 rokov zo všetkých ekonomických príbehov jedným z najjagavejších. Čínsky HDP sa zväčšoval nepretržite od roku 1976, priemerne každoročne o impozantných 9,8 %. Krajina obrovským tempom zvyšovala svoj podiel na svetovom hospodárstve, za posledných 30 rokov poskočila z 10. miesta na druhé miesto tesne za USA.

Takýto vysoký rast býva zvyčajne sprevádzaný vyššou infláciou. To však nebol prípad Číny, keď bodovala najmä rastom produktivity práce. Nízka inflácia umožňovala držať úrokové sadzby vcelku nízko, čo sa odrazilo na celej úrokovej krivke a uľahčilo dlhové financovanie investičných projektov.

Investície sa stali hlavným motorom hospodárskeho rastu. Kým pred 30 rokmi tvorili tretinu HDP, dnes už takmer polovicu. Výrazne viac ako iné podobné krajiny - napríklad Kórea a India vynakladajú na investície 25 až 30 % zo svojho HDP a USA, eurozóna a Japonsko len 15 až 20 % svojho HDP.

Ale - mohutne sa spravidla investuje vtedy, keď panuje silný optimizmus. Pokiaľ sa investičné očakávania napĺňajú, optimizmus pretrváva a vyvoláva ďalšie investície. Ale ak sa ciele neplnia alebo je evidentné, že sa plniť nebudú, investičný stroj sa zadrháva a rýchlo sa prestáva investovať.

Investície sú preto najmenej stabilnou zložkou HDP a ich vysoký podiel na HDP je veľmi nebezpečný. V dobrých časoch vytvára ilúziu nekonečného rastu a v zlých časoch priamo ekonomiku paralyzuje. To platí aj pre Čínu a krajina sa skôr či neskôr nevyhne zvýšeniu podielu domácej spotreby na HDP.

Čína má priestor na zvýšenie spotreby domácností. Výdavky čínskych domácností sa na HDP podieľajú jednou tretinou, pričom napríklad pri kórejských, indických, japonských domácnostiach a domácnostiach eurozóny je tento podiel 55 až 60 % a pri amerických až takmer 70 %. Zvýšenie spotreby domácností však nebude „bezproblémové“.

Predovšetkým, toto nie je v Číne novinka, snahu o príklon k spotrebnej ekonomike deklaruje čínske vedenie už niekoľko rokov. Napriek tomu je však aktuálny podiel investícií na HDP jeden z najvyšších za posledné desiatky rokov. To predstavuje pre režim delikátnu situáciu.

Hlavným nástrojom na zvyšovanie domácej spotreby sa mal stať rast miezd, ktorý mal zvýšiť kúpyschopný dopyt a následne celkovú domácu spotrebu. V skutočnosti však vláda ani nemá silné nástroje na urýchlenie miezd, akokoľvek sa to môže v „komunistickej“ Číne zdať. Firmy sa môžu stále spoľahnúť na dostatok „lacných prisťahovalcov“ z vidieka. Tempo rastu miezd v urbánnych oblastiach sa síce aj zvýšilo, ale len veľmi mierne z priemerných medziročných 11 – 13 % „pred krízou“ na aktuálnych 14 – 15 %. Spotreba domácností však neakcelerovala a celkový hospodársky rast sa spomalil. V roku 2013 rástla čínska ekonomika približne menej ako 8-percentným tempom, menej ako doposiaľ.

Ak by sa terajší rast spotreby domácností a vlády zachoval a rast investícií spomalil na úroveň bežnú vo vyspelých krajinách, rast celej čínskej ekonomiky by musel nevyhnutne ďalej spomaliť niekde na 5 – 6 %, t. j. na polovicu toho, na čo sme boli pri Číne zvyknutí. Pritom samotné čínske vedenie pred niekoľkými rokmi deklarovalo, že potrebuje aspoň 7% rast, aby sa vytvorilo dostatok pracovných miest pre nové sily na trhu práce.

Na efektívnu hospodársku politiku chýbajú samotné makrodáta. Napríklad Čína síce zverejňuje HDP za predchádzajúci štvrťrok ako prvá z veľkých krajín, ale to je v takom dynamickom prostredí a aj v relatívne slabšom štatistickom systéme nedôveryhodné. Navyše, v minulosti boli známe prípady, keď provincie podceňovali svoj hospodársky rast, aby neodohnali investície centrálnej vlády, alebo, naopak, rast precenili, aby si pripísali úspechy. A napríklad množstvo dlhu je na miestnej a lokálnej úrovni a agregované dáta chýbajú (potom sa uskutočňujú tzv. audity verejného dlhu) a pod.

Veľká časť investičného procesu je ideologická a nie ekonomická, kde väčšinou o úveroch a investíciách rozhodujú miestni a lokálni politici často prepojení s dlžníkmi a štátom vlastnené banky. Je pravdepodobné, že to vedie k „efektným“, nie efektívnym investíciám, tak ako to poznáme napokon aj vo vyspelom svete, keď boli budované veľké investičné projekty s tým, že využitie „nájdu neskôr“. Je pravdepodobné, že pri mnohých čínskych investíciách je návratnosť zaručená len pri špecifických trhových parametroch alebo pri pokračujúcom rýchlom raste.

Nielen úverové vzťahy sú v Číne „neštandardné“, ale neprimerane rýchlo rastie celkový objem úverov. Podiel úverov na HDP dosahuje približne 130 % HDP a je najvyšší v histórii dostupných údajov od roku 1990. Historicky úvery v Číne rástli najmä počas stagnácie svetovej ekonomiky. Aktuálne zahraničný dopyt vo svojom tempe významne poľavuje, výrazne pod dlhodobé priemery (pomôcť exportu by mohla slabšia mena, ale na druhej strane zhorší aktraktivitu pre investície zo zahraničia). Úvery tak budú musieť ďalej rásť. Dokedy?

Situáciu sťažujú aj urbanizácia a pôrodnosť. Čína má 100 – 150 miest s počtom obyvateľov nad 1 milión, pričom napríklad Šanghaj a Peking majú 20 – 25 miliónov. Čínske východopobrežné oblasti sú spolu s indonézskou Jávou a indicko-bangladéšskym povodím rieky Gangy najhustejšie osídlené na svete vôbec. Takáto rýchla urbanizácia prináša obrovské problémy v infraštruktúre, limity v podobe ekologických záťaží (ktoré, mimochodom, zhoršujú novobudované lacné početné uhoľné elektrárne v mestských zónach).

Pokiaľ ide o pôrodnosť, krajina už takmer 35 rokov uskutočňuje politiku jedného dieťaťa. Populácia rýchlo starne, za posledných 10 rokov klesol počet obyvateľov do 15 rokov o 70 mil., pričom počet ostatných obyvateľov rástol. Tradičné rodinné väzby „objemovo“ slabnú nielen v priamom, ale aj v nepriamom rade (chýbajú už aj bratranci, sesternice) a populácia je motivovaná šetriť na vlastný dôchodok, a teda odkladať súčasnú spotrebu. Na druhej strane, podľa niektorých odhadov je počet obyvateľov Číny oproti oficiálnym číslam vyšší kvôli nepriznaným deťom a pre celkovú zlú evidenciu vysoko mobilne pracovnej sily najmä v sezónnych sektoroch (napríklad stavební robotníci).

Nie je však všetko také čierne, ako by sa mohlo zdať. Je niekoľko faktorov, ktoré by mohli cestu Číny k spotrebnému modelu uľahčiť.

Predovšetkým napriek dlhodobému impozantnému hospodárskemu rastu je HDP na obyvateľa stále nízke. V prepočte na paritu kúpnej sily meny je okolo 9 000 USD, čo je menej ako 20 % z amerického a približne štvrtina z kórejského, japonského či nemeckého HDP na obyvateľa. Dokonca aj najbohatšie regióny Tchien-ťin, Šanghaj a Peking dosahujú HDP na hlavu na úrovni povedzme celého Poľska, ktoré je celkovo na hlavu dvakrát také bohaté ako celá Čína.

Ďalej, aj keby čínska ekonomika (mierne) spomalila, neznamenalo by to, že Čína nebude dobiehať bohatšie ekonomiky. Napríklad Japonsko rástlo po druhej svetovej vojne v rokoch 1950 – 1970 priemerným tempom 8,4 % ročne a v rokoch 1970 – 1990 len 3,4 %, ale to stačilo, aby sa na konci 80. rokov považovalo za najvyspelejšiu krajinu sveta.

Čína síce prechádza masívnou urbanizáciou, ale tá je stále nižšia ako vo vyspelých krajinách. Kým v Číne žije v mestách polovica obyvateľov, napríklad v Japonsku sú to dve tretiny a v Nemecku, Kórei, USA až 75 – 80 %. Vidiek zostáva naďalej chudobný, čo motivuje ďalších a ďalších, aby sa sťahovali do miest.

Ďalšie faktory sa týkajú finančného systému. Podiel úverov v Číne možno považovať za vysoký, ale na druhej strane je podiel depozít v bankových bilanciách oveľa vyšší ako podiel úverov. Krajina má vysoké devízové rezervy v sume vyše 3,8 bil. USD, takmer dvojnásobok ročného importu do krajiny. Verejný dlh Číny je len štvrtina ročného HDP, čo je napríklad len desatina Japonska. Dostatok cashu a nedostatok investičných príležitostí doma alebo jednoducho len diverzifikácia rizika vedú čínske firmy k hľadaniu investičných príležitostí za hranicami. Tým znižujú riziko dominového efektu investícií na domácom trhu.

Ďalej, Čína je najväčším spotrebiteľom priemyselných kovov na svete. Ich ceny teraz väčšinou klesajú alebo stagnujú. Fyzické investície sú na jednotku lacnejšie, marže sa zvyšujú, čo uľahčuje prechod na spotrebnú ekonomiku. Podobne aj stagnujúce ceny ropy sú (v porovnaní s minulosťou) vzpruhou domácej spotreby.

A hlavným parametrom, prečo Číne možno veriť, je konkurencieschopné obyvateľstvo. Nielen kvôli historickému „odkazu" (Čína bola tisícky rokov relatívne vyspelou krajinou). Čína sa dnes spolu s Japonskom, Kóreou, Nemeckom a Holandskom umiestňuje na čele rebríčkov počtu inovácií, patentov, priemyselných riešení a pod., a to nielen celkovo, ale aj na 1 000 obyvateľov. Čínsky podnikateľ je v komplikovanom prostredí veľmi inovatívny, čínsky zamestnanec veľmi motivovaný (napríklad pri politike jedného dieťaťa sú rodičia ochotní obetovať veľa, aby sa ich dieťa uplatnilo na trhu práce). Čínsky spotrebiteľ je zase veľmi racionálny – napríklad napriek hlboko zakorenenému nepriateľstvu s Japonskom Čína dováža najviac z Japonska, lebo oceňuje kvalitu japonských výrobkov.

Čína (a svet) sa bude musieť pripraviť na nevyhnutné spomalenie hospodárskeho rastu krajiny. A aj na to, že pri súčasných parametroch nemôže dosiahnuť úroveň najbohatších krajín sveta. Pretože síce existujú bohaté krajiny s deficitom demokracie a občianskych slobôd, ale majú aspoň slobodné podmienky na podnikanie alebo nerastné suroviny. Čína nemá ani jedno z toho. Jedno z toho však zmeniť môže.