V poslednom období sa s rekordmi na finančnom trhu roztrhlo vrece – výnos 10-ročného nemeckého štátneho dlhopisu spadol pod výnos jeho japonského náprotivku, na najvyššie úrovne v histórii sa dostal americký akciový index S&P 500 a aj nemecký DAX, cena ropy klesla na šesťročné minimum, euro voči doláru spadlo takmer na 12-ročné minimum. Na finančnom trhu sa často stretávame s názorom, že ak je cena investičného nástroja na dlhodobom alebo nebodaj historickom maxime alebo minime, je potrebné tento nástroj predať/kúpiť či, naopak, pozastaviť rozhodnutie o predaji/kúpe a pod. To však podľa nás nie je „úplne správne".

Konkrétne − investor do dlhopisov zvyčajne počíta okrem priamych kupónových platieb aj s poklesom výnosov, chce svoju investíciu zhodnotiť aj kapitálovo. Jeho cieľom je maximalizovať výnos do splatnosti. Napríklad investor do 10-ročného amerického štátneho dlhopisu by získal najvyšší výnos za posledných 40 rokov vo výške takmer 16 % dňa 30. 9. 1981. Odvtedy výnos neustále klesal, a teda ak by sa investor rozhodol, že do tohto dlhopisu nevstúpi, kým nebude výnos opäť na maxime, tak by do tohto papiera za posledných vyše 30 rokov nevstúpil. Do tohto dlhopisu by za 30 rokov nevstúpil ani vtedy, ak by denne sledoval maximum za posledných 10 rokov a dokonca ani vtedy, ak by ho sledoval za posledných 5 rokov (v každom jednom dni bol výnos nižší ako maximum za posledných 10 či 5 rokov). A pritom sa americký dlhopis po celý čas kapitálovo zhodnocoval. Sledovanie maximálneho výnosu na celkovej, na 10-ročnej a na 5-ročnej splatnosti nemalo pre investora žiadny význam.

Podobný príklad ponúkajú akcie. Investor do akcií sa zvyčajne obáva maxím, vtedy akcie predáva (aktuálny, „už zainvestovaný" investor) alebo do nich nevstupuje (nový investor). A, naopak, nový investor víta, keď sú akcie na minime – vtedy nakupuje. A pre aktuálneho investora to je príležitosť na dokupovanie akcií.

Ilustrujme maximá a minimá na nemeckom indexe DAX. Ten je aktuálne na historickom maxime (od roku 1959). To znamená, že všetci aktuálni investori v indexe sú (okrem „posledného nákupcu") nominálne v zisku. Aj tí, ktorí investovali na predchádzajúcich maximách.

Pritom takáto situácia nie je bežná. Za celú históriu DAX-u bol index na historickom maxime len v necelých 4 % dní. Na 10-ročnom maxime bol v 4 % prípadov, na 5-ročnom maxime  takmer v 5 % prípadov a na ročnom maxime takmer v 8 % prípadov. Ak sa pozrieme na vývoj za posledné tri roky, potom bol DAX na 10-ročnom minime v 9 % prípadov, na 5-ročnom v 10 % prípadov a na ročnom maxime v 12 % prípadov. A teda situácia, že je index na maxime, nie je ani výnimočná, ale ani častá udalosť. Ak sa však stane, je pravdepodobné, že maximum bude opäť prekonané, lebo „svet sa posúva dopredu". Samozrejme, sú známe prípady veľkých bublín, keď boli akcie veľmi predražené a už sa na maximá nevrátili. Či ide o prípad skrachovaných firiem, alebo na národnej úrovni, vidieť na príklade japonského Nikkei 225, ktorý v čase najväčšej hystérie okolo japonského hospodárskeho zázraku na konci 80.  rokov kulminoval takmer na 39 000 bodoch a dnes nie je ani na polovičnej úrovni.

Ak analogicky sledujeme minimum, potom za celú históriu DAX-u nie je 10-ročné minimum, a teda v každom dni bola jeho hodnota vyššia ako najnižšia hodnota indexu za posledných 10 rokov. Ak zoberieme do úvahy 5-ročné minimum, za celú históriu DAX-u bolo takýchto dní 0,3 % a ročných miním boli len 2 %. A teda investor mal veľmi malú šancu investovať na minime a maximalizovať tým svoj výnos. To znamená, že čakať, kým index „spadne", a potom investovať nemalo veľký význam (samozrejme, využiť minimum na investovanie význam má).

Celkovo akákoľvek cena investičného nástroja sama osebe nie je dôležitá, ak nepoznáme fundament. A teda samotný fakt, že cena je na lokálnom alebo historickom maxime, nemá hodnotu rozhodnú pre investovanie či neinvestovanie. Skôr by nás malo zaujímať, akým smerom a ako ďaleko je cena vzdialená od „fér" ceny investičného nástroja (fundamentálnej ceny). Kľúčové je teda určiť fér cenu, a to nie je jednoduché. Lebo každá aktuálna trhová hodnota je pre trh fér cenou, a teda investor musí byť presvedčený, že trh sa mýli. Ísť proti trhu je psychologicky náročné, najmä ak je cena investičného nástroja na maxime alebo na minime.

Pri dlhopisoch by mal nový investor ideálne investovať do takého cenného papiera, ktorý má podľa neho nižšie úrokové a/alebo kreditné riziko, ako si aktuálne myslí trh. Pri akciách by mal investor najlepšie investovať pravidelne a mal by sledovať, či je aktuálna cena nižšia ako fér cena. Prakticky by mal odhaliť to, čo neodhalil trh – bubliny (príliš vysoké P/E pri dobrom rovnovážnom raste, ďalej by sa mal vyvarovať hoci aj nízkemu P/E, ak je rast podniku, štátu, regiónu nerovnovážny, neudržateľný), a mal by investovať tam, kde sú nedeflačné prostredie a konkurencieschopné firmy. Je to vcelku jednoduché...