V minulosti bolo výhodnejšie longovať, ale je výhodnejšie longovať aj teraz a v budúcnosti?

Úrokové sadzby sú vo veľkej časti vyspelých krajín už dlhší čas na veľmi nízkych úrovniach, často blízko nule alebo dokonca aj pod ňou. Mnohí investori sa vyjadrujú, že to nie je normálna situácia a sadzby „musia" rásť. Naozaj? Japonsko je krajinou, ktorá je v mnohom inšpiratívna a ktorá „predbieha" dobu. Takmer nulové sadzby sú tam už takmer 20 rokov a ani v strednodobom horizonte nie je pravdepodobné, že by sa zvýšili. Jednoducho na finančnom trhu „sa nemusí nič".

Jediný vyspelý štát, ktorý teraz uvažuje o zvyšovaní sadzieb, je USA. Aj tam však odvaha klesá a začiatok zvyšovania sa postupne odkladá. Navyše členovia bankovej rady opakujú, že zvyšovanie bude opatrné a nemožno automaticky čakať šnúru po sebe nasledujúcich zvyšovaní.

Európska centrálna banka bude minimálne do septembra 2016 kvantitatívne uvoľňovať a minimálne rok po tom nie je pravdepodobné, že by začala o zvyšovaní sadzieb čo i len uvažovať. Skôr je pravdepodobné, že nízka inflácia zostane v Európe problémom dlhodobo a ECB bude bojovať skôr s príliš nízkou než príliš vysokou infláciou (možno aj po vzore Švajčiarska a Švédska, ktoré má hlavné úrokové sadzby záporné). Napokon, vysoká inflácia v eurozóne nebola nikdy výrazným problémom (jadrová inflácia bola nad 2% inflačným cielením naposledy v roku 2002) a od mája 2014 je pod 1 %. Úrokové riziko vo vyspelých krajinách je s výnimkou USA nízke. Ale ani americká centrálna banka (a ani iné banky, napríklad austrálska) si nemôžu dovoliť zvyšovať sadzby nadmieru, lebo by to viedlo k prílišnému posilneniu domácej meny.

Skutočné kreditné riziko nie je nižšie ako pred pár rokmi, ale jeho vnímanie je lepšie. Výnosy dlhopisov európskej periférie sú nižšie. Dve najväčšie kreditné hrozby v posledných rokoch – rozpad eurozóny a ohrozenie kredibility USA kvôli rastu verejného dlhu, nie sú na dnes na programe. Samozrejme, môžu sa vyskytnúť udalosti, ktoré vyplynú so súčasných hrozieb (Ukrajina, Grécko, islamský štát) alebo z hrozieb, o ktorých ešte nevieme.

V prípade bezpečných dlhopisov je lepšia stratégia nemať ich vôbec alebo len v malej miere ako poistku(v texte toto nebude, dať len do rámika to je to naše zvýraznenie)

V tejto situácii je tam, kde výnosy dlhopisov majú ešte potenciál klesnúť, lepšia stratégia long – najmä v prípade štátnych dlhopisov (nie celej) európskej periférie, kde výnosy môžu ešte spadnúť na úroveň len o niečo vyššiu ako úroveň bezpečných dlhopisov. V prípade bezpečných dlhopisov je lepšia stratégia nemať ich vôbec alebo len v malej miere ako poistku proti globálnemu kreditnému riziku.

Na druhej strane však súčasné výnosy dlhopisov najmä na dlhom konci nezodpovedajú „normálnemu" stavu ekonomiky, v ktorom je primeraná miera inflácie na úrovni 2 % (čo je cieľ centrálnej banky). Teda normálne je mať výnosy dlhších dlhopisov na úrovni vyššej ako 2 %. Ak by sa v budúcnosti stalo, že situácia sa začína normalizovať (tak ako v USA), na európskych dlhopisových trhoch sa javí ako výhodnejšia stratégia short. Investor to však musí „pochopiť" skôr ako trh, lebo ten zvykne v následnej reakcii prestreliť a investor sa na „short" vlne nezvezie a prerobí. Trh totiž zvykne zmenu situácie preceňovať a výnosy po prudkom raste zvyknú korigovať späť.

Situácia v rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách (emerging markets) je však komplikovanejšia. V nultých rokoch ich ťahal úvermi podporovaný rast vo vyspelých krajinách, globalizácia a rast cien komodít, nie hospodárske reformy. Keď kríza vypukla, často sa výpadok dopytu snažili nahradiť rastom úverov. Sú tak v ťažkej situácii – nezreformované a s nerovnováhami. Zažívajú stagfláciu (pomalý rast pri vysokej inflácii), ktorú ešte navyše komplikuje fluktuácia mien. Výnosy dlhopisov sú tak volatilné a bez jasného smerovania. Tu je možné len rozlíšiť, ktoré krajiny majú potenciál priblížiť sa k vyspelým krajinám a tam longovať. Pri ostatných by však stávka na short nebola dobrou stratégiou, keďže ich zlá povesť je už v cene a výnose dlhopisov započítaná a ani zhoršenie ich povesti už výnosy dlhopisov nezvyšuje. Krátkodobé investície do splatnosti dlhopisov majú význam, ale len pre investorov, ktorí majú radi adrenalín. Celkovo pri emerging markets je však potrebné veľmi rozlišovať medzi krajinami (aj keď často práve investori z vyspelých krajín medzi nimi veľmi nerozlišujú).

Pri akciách je situácia jednoznačnejšia. Motiváciou firiem je dosahovať zisk (na rozdiel od štátu – koľko z nich hospodári vyrovnane?). To sa im často napriek nežičlivému podnikateľskému prostrediu darí. Dlhodobý rast ziskov je základom pre rast cien akcií. Jednoducho, hospodársky rast sveta zabezpečujú firmy a to by sa malo odraziť aj v raste cien akcií.

Samozrejme, cesta akcií nahor nie je priamočiara a „veľké oči" nie sú namieste. Takisto ako dlhopisy ich ovplyvňuje nízka inflácia, lebo podniky majú nižšie tržby a tým aj zisky. Vplýva na to aj množstvo ďalších faktorov, napríklad pohyb mien. Vplyv nízkych výnosov dlhopisov už vyprcháva, lebo tie už dosiahli dno. Cena niektorých akcií či indexov môže byť privysoká (čo sa napríklad odráža v príliš vysokom P/E na túto fázu hospodárskeho cyklu a štruktúru krajiny).

Ale aj tak je z dlhodobého hľadiska najvhodnejšia stratégia long, a to vo forme postupného budovania pozície. Dá sa takto vyhnúť vplyvu prudkých pohybov na trhu. Najvhodnejšie je „zbytočne nešpekulovať" a staviť na akciové indexy krajín s vyspelým podnikateľským prostredím, bez výrazných nerovnováh. Najvhodnejšie sa javia národné, ale nie príliš úzke indexy, kde je jednak dostatok silných firiem (ktoré si pozíciu vybudovali svojím know-how) a jednak „priepustnosť nových šťúk do rybníka".

Určite sa v budúcnosti nevyhneme aj prudkým poklesom na akciovom trhu. Teraz však nevieme, kedy sa „to zlomí". Odporúčame sledovať hlavne americké akcie. Ich rast je nevyhnutnou podmienkou rastu akcií po svete a, naopak, problémy amerických akcií zvyčajne predbiehajú problémy inde. Napokon, za poslednými dvomi veľkými výpredajmi akcií (v rokoch 2001 – 2003 a 2008 – 2009) stoja USA. V prvom prípade bolo P/E príliš vysoké a bolo nereálne, aby sa zisky firiem napriek dotcom revolúcii zvyšovali tak rýchlo. V druhom prípade P/E nebolo vysoké, ale bolo nereálne, aby sa zisky firiem po prasknutí hypotekárnej bubliny vôbec udržali.

Aj pri rope a zlate hovoria dlhodobé faktory v prospech dlhodobého rastu, ale trend nie je taký jednoznačný ako pri akciách. Súvisí to s likviditou trhu a hlavne s tým, že ani ropa, ani zlato nereprezentujú výsledok inovačného podnikateľského ducha a faktory pohybu ich ceny sú menej sofistikované ako pri akciách.

A teda, celková odpoveď na otázku z nadpisu je: long.