Berie robotizácia ľuďom prácu?

Mnohí z nás sa stretli so strachom, že masové rozšírenie robotov postupne zničí ľudskú prácu, krajiny zachváti masová nezamestnanosť a civilizácia skolabuje. Nie sú to nové obavy, podobné sa objavili už v čase priemyselnej revolúcie v Anglicku v 19. storočí v súvislosti s prechodom na manufaktúrny typ výroby.

Roboty sú, pravda, v porovnaní s obyčajnou manufaktúrou sofistikovanejšie. Názov robot pochádza z hry českého spisovateľa a dramatika Karla Čapka R.U.R. (Rossumovi univerzální roboti, angl. Rossum´s Universal Robots). Vo všeobecnosti možno pod slovom robot rozumieť mechanickú štruktúru s vopred nadefinovanými funkciami. Majú rozličný stupeň inteligencie – najjednoduchšie zvládnu len opakovať vopred nastavené pohyby, niektoré sú pohyblivé, iné majú aj senzory. Niektoré sa vedia samy učiť a zdokonaľovať, iné majú dokonca ľudské, ba až nadľudské fyzické a psychické schopnosti. Takto sa zdroj informácií pre robota líši od jednoduchého nastavenia človekom až po vlastné nastavovanie práce robota ním samým podľa podmienok externého prostredia.

Historicky najdlhšie sa stretávame s priemyselnými robotmi. Podľa medzinárodných štandardov ide o automaticky kontrolované, preprogramovateľné, viacúčelové manipulátory pracujúce v najmenej troch smeroch, ktoré sú buď fixované na mieste, alebo sú mobilné. Viaceré štáty majú vlastné štandardy priemyselnej robotiky, ktoré definujú hlavne bezpečnostné parametre, a majú aj vlastné profesionálne združenia pre robotiku. Zároveň sa organizujú aj na medzinárodnej úrovni, preto bola v roku 1987 v nemeckom Frankfurte nad Mohanom založená Medzinárodná federácia robotiky (angl. International Federation of Robotics, IFR), ktorej členom je 14 národných robotických asociácií.

Prvý priemyselný robot na svete bol inštalovaný v roku 1959 v továrni na výrobu automobilov General Motors v americkom Trentone v štáte New Jersey. Prvý robot v Európe bol inštalovaný v roku 1967 v továrni na obrábanie kovov Svenska Metallverken v Upplands Väsby v strednom Švédsku. Roboty dobyli Japonsko až v roku 1969 v priemyselnom holdingu Kawasaki Heavy Industries so sídlom v Kobe. V 70. rokoch sa vývoj robotiky zdynamizoval a postupne sa roboty zdokonaľujú aj dnes. Najviac zdokonalení a nových riešení priniesli Japonsko, USA, Nemecko, Švédsko a Taliansko.

Za celú históriu používania priemyselných obotov až do dneška sa vyrobilo približne 2,8 mil. robotov. V súčasnosti sa na svete nachádza asi 1,4 – 1,6 mil. priemyselných robotov, ich priemerná životnosť je 12 – 15 rokov. Najviac ich funguje v Japonsku, USA, Nemecku, Kórei a v Číne. V týchto krajinách sa v roku 2013 predalo 70 % všetkých nových robotov. Predaj nových robotov dosiahol v roku 2013 takmer 180 000 kusov približne za 10 mld. USD, spolu s vyvolanými nákladmi na softvér, inžinierske siete a pod. asi 30 mld. USD.

Momentálne najperspektívnejším trhom je Čína, ktorá v posledných rokoch zaznamenáva najväčšie prírastky. Predtým sa spoliehala skôr na lacnú pracovnú silu, roboty využívala len málo. Avšak rast miezd v súvislosti s prechodom na spotrebnú ekonomiku a aj čoraz vyššia efektivita priemyselných robotov donútili Čínu k zmene stratégie. Krajina si v posledných rokoch dokonca priemyselné roboty aj vyrába.

Podľa odhadov Medzinárodnej federácie robotiky by sa práve Čína mala stať do roku 2017 najväčším používateľom priemyselných robotov na svete. Dynamický rast by mala zažiť celá Amerika, ale aj Ázia. Vývoj v Európe by mal byť tlmený. K rozšíreniu robotiky by mala prispieť najmä čoraz vyššia sofistikovanosť robotov, ktorá umožňuje ich využívanie aj v detailnejších prácach, v menších firmách, pri flexibilnejšom výrobnom programe.

Aktuálne najviac „priemyselne robotizovanou" krajinou sveta je Južná Kórea, ktorá má nielen najvyšší počet priemyselných robotov na 10 000 výrobných zamestnancov, ale zároveň má oproti svetu dvojnásobný podiel priemyslu na HDP. To znamená, že Južná Kórea je krajinou, kde najviac HDP tvoria roboty. Pri započítaní oboch týchto faktorov sú na druhom mieste Japonsko a Nemecko, pričom miera robotizácie je oproti Južnej Kórei polovičná. Krajinami s vysokým podielom robotov vo výrobe sú Švédsko, Belgicko, Dánsko, USA, Taiwan, Španielsko, Francúzsko, Fínsko, Rakúsko a Kanada, pričom vo všetkých okrem Kanady a Francúzska sa priemyselné roboty relatívne významným spôsobom podieľajú aj na HDP.

Celosvetovo najviac, 40 %, robotov sa používa v automobilovom priemysle (najmä v Japonsku, Nemecku a USA), 20 % v elektrotechnickom a elektronickom priemysle, od 5 do 10 % v kovoobrábacom, chemickom a potravinárskom priemysle a 20 % použitia je nešpecifikovaných. Automobilový priemysel by mal zostať lídrom aj v najbližších rokoch.

Popri priemyselných robotoch sú druhou skupinou roboty poskytujúce služby, a to profesionálne alebo osobné (domáce). V roku 2013 sa predalo na celom svete asi 21 000 profesionálnych robotov za 3,6 mld. USD. Od roku 1998 sa ich predalo približne 150 000 (pričom len od roku 2010 asi 100 000) a vzhľadom na rozličnú životnosť nemožno odhadnúť, koľko sa ich dnes používa. Na predaji v roku 2013 mali najvyšší, 45%, podiel vojenské roboty, predovšetkým drony, ale napríklad aj odmínovacie roboty. Predaj strojov na potravinárske účely tvoril 28 %, predovšetkým išlo o roboty na dojenie mlieka, ale napríklad aj na čistenie maštalí, kosenie a pod. Podiel logistických systémov tvoril 9 %. Podiel robotov využívaných v zdravotníctve dosiahol 6 % na celkovom predaji, ale vzhľadom na vysokú jednotkovú cenu bol ich podiel na celkových tržbách za profesionálne roboty v roku 2013 až 41 %. Ďalšie podiely získali stavebné a demolačné roboty, profesionálne čistiace roboty, roboty určené na prácu pod vodou.

V roku 2013 sa predali 4 milióny osobných (domácich) robotov v sume 1,7 mld. USD. Ich jednotková cena je výrazne nižšia než pri profesionálnych robotoch. Väčšinou ide o čistiace roboty, kosačky a roboty na zábavu, vzdelávanie a výskum. Malý podiel na predajoch mali roboty na pomoc pre zdravotne postihnutých ľudí, ale na druhej strane ich predaj rástol rýchlo. Podľa odhadov Medzinárodnej federácie robotiky by mali oba trhy v nasledujúcich rokoch rýchlo rásť. Robotizáciu spoločnosti mnohí vnímajú negatívne. Vidia v nej ohrozenie trhu práce – rast nezamestnanosti, pokles hospodárskeho rastu a životnej úrovne. Situácia je však opačná.

Miera nezamestnanosti v Južnej Kórei a Japonsku sa pohybuje pod 4 % a je najnižšia nielen medzi vyspelými krajinami sveta, ale vôbec na svete. Dokonca aktuálne je počet voľných pracovných miest v Japonsku o 20 % vyšší než počet žiadostí o prijatie do zamestnania. Nízku mieru nezamestnanosti má aj ďalšia z trojice najrobotizovanejších krajín sveta – Nemecko. Aktuálne sa pohybuje pod 5 % a je zo všetkých 28 krajín Európskej únie najnižšia. Aj v ostatných „robotizovaných" krajinách je miera nezamestnanosti nízka, do 10 %, s výnimkou Španielska.

Robotizácia neprináša zníženie zamestnanosti. Naopak, zlepšuje kvalitu a sofistikovanosť výroby a zlepšuje tak konkurencieschopnosť na svetových trhoch. Samotnú náplň práce robota musí niekto vymyslieť a „sprocesovať", pretože (zatiaľ ) robot si svoju pracovnú náplň sám nevymyslí. Zároveň roboty musí niekto vymyslieť, vyrobiť a predať. A tak nie div, že krajiny, ktoré v prepočte na HDP alebo na obyvateľa najviac využívajú priemyselné roboty, sa zároveň nachádzajú aj na popredných priečkach (spolu so Švajčiarskom a s Holandskom) rebríčkov patentov.

S istou dávkou abstrakcie možno rozširovanie robotov prirovnať k rozširovaniu pracovnej sily. Podobne ako človek vychováva dieťa a vštepuje mu vlastnosti a pracovné návyky, aj konštruktér musí vštepiť požadované vlastnosti stroju. A nadľahčene, kým sa produktívne obdobie človeka končí nákladným starobným dôchodkom, produktívne obdobie robota sa končí bez ďalších nákladov. V tomto zmysle sú roboty v ekonomickom zmysle alternatívnym riešením k demografickým zmenám vo vyspelých krajinách. Jednoducho rast počtu robotov je ako prílev novej pracovnej sily – a ten zatiaľ v žiadnej krajine sveta nespôsobil pokles rastu a životnej úrovne.

Roboty poskytujúce služby, či už profesionálne, alebo osobné, zvyčajne vykonávajú práce, ktoré človek vykonať nevie alebo sú nebezpečné, alebo ho obťažujú. Takto sa človek môže venovať inej činnosti, ktorá je spravidla produktívnejšia. Zoznam ľudských pracovných činností nie je stály, ale sa vyvíja. Dnešný diapazón je omnoho širší a väčšina ľudí pracuje v odvetviach a činnostiach, ktoré v minulosti neexistovali. Nie je dôvod obávať sa, že v budúcnosti to bude inak.

Problém by mohol nastať v podstate iba vtedy, ak by si roboty začali vytvárať repliky samy bez ľudského zásahu. To je však hudba ďalekej budúcnosti.