S blížiacim sa koncom každého roka sa z rôznych médií a ďalších informačných kanálov valia predpovede vývoja finančného trhu v budúcom roku. Niekedy sú len veľmi všeobecné, ale niektoré si, naopak, trúfajú presne odhadnúť cenu konkrétneho finančného nástroja v ročnom horizonte.

Nechcem teraz na tomto mieste zverejňovať prognózy, skôr chcem pripomenúť úskalia, ktoré (nielen koncoročné) predpovede z ich podstaty prinášajú.

Ponajprv, nemá žiadny význam robiť špeciálne prognózy k začiatku roku. Áno, človek rád bilancuje a ukončenie kalendárneho roka sa zdá  vhodným obdobím. Ale finančný trh je „priebežný", nikdy nestojí, nikdy nespí. Práve preto má rovnaký význam robiť ročnú prognózu 31. decembra ako povedzme 26. júna. Kritériom na prehodnotenie predpovedí, plánov by skôr mala byť nejaká významná udalosť, ktorá zmenila náš doterajší pohľad na svet a nielen koniec roka (keď sa paradoxne zvyčajne na trhu nič nedeje). Ani to, že na prognózu niekedy potrebujeme ročné údaje, nie je ospravedlnením – ročné údaje aj tak nie sú dostupné na konci roka, ale bývajú zverejnené aj niekoľko mesiacov po jeho skončení.

Častým problémom predpovedí je, že sa robia na príliš dlhé obdobie. Často sa stretávame s troj-, päť- či dokonca ešte viacročným odhadom ceny finančného nástroja či hodnoty makroekonomického ukazovateľa. Avšak v tomto horizonte sa možno orientovať len na úrovni odhadu ekonomických cyklov, a predpovede konkrétnych hodnôt finančných nástrojov sa len veľmi zriedka stretnú so skutočnými hodnotami. Samozrejme, pri dlhších finančných nástrojoch, napríklad pri 10-ročných dlhopisoch, sa nevyhneme dlhodobému posudzovaniu (lebo samotný výnos je na 10 rokov). Ale treba sa zmieriť s tým, že ide len o hrubý odhad a pre „čarovanie" s desatinami percenta vo výnose nie je žiadne zdôvodnenie. Samotné centrálne banky, ktoré majú k dispozícii aktuálne a veľmi podrobné údaje, predpovedajú inflačný výhľad na rok, maximálne rok a pol. A pritom výhľad inflácie, hlavne jadrovej, je z tých lepšie predpovedateľných makroekonomických parametrov.

Typickou prognostickou chybou je „pokračovanie trendu". A tak ak napríklad dolár voči euru prudko niekoľko mesiacov posilňuje, potom prognostik má tendenciu „natiahnuť" posilňovanie dolára až dovtedy, kým nedosiahne „aspoň" paritu. A keď cena ropy rastie a dosahuje už 100 dolárov za barel,  bude rásť, kým nedosiahne 150, 200 dolárov. Doteraz si pamätám prognózy významných finančných inštitúcií v čase rastúcej ceny zlata v roku 2010 (na ktoré by možno dnes radšej zabudli), že cena zlata dosiahne v horizonte niekoľkých rokov 5, 10 či dokonca 15-tis. dolárov za uncu. Trendové prognózovanie má možno psychologické príčiny, keď prognostik síce v skutočnosti nevidí dôvod na zmenu hodnoty predpovedaného parametra, ale má pocit, že „musí" prognózovať jeho rast alebo jeho pokles, „inak by nebol dobrým prognostikom" (napokon, celkovo investori nemajú radi na finančnom trhu stagnáciu).

Podobnou prognostickou chybou je, naopak, „nevyhnutnosť zvratu". Tu má zase prognostik pocit, že ak je cena aktíva či makroekonomický ukazovateľ na dne alebo na vrchole, potom nevyhnutne musí dôjsť k obratu. A tak napríklad, keď je cena ropy na viacročnom minime, musí sa od neho odraziť smerom hore. Alebo keď je akciový index na historickom maxime, nevyhnutne (bez ohľadu na fundament) musí dôjsť ku korekcii. Zjednodušene, takýto typ predpovedí často nevníma ceny a hodnoty finančných nástrojov a makroekonomických parametrov v ich budúcom kontexte, ale v kontexte minulom.

Celkovo máme problém uchopiť nové veľké štrukturálne zmeny – práve preto, lebo sú nové. Napríklad ak Grécko „krachovalo v roku 2010  prvýkrát", mnohí si uvedomili, že eurozóna je zraniteľná a výnosy dlhopisov prudko reagovali. Keď malo o rok neskôr problémy Taliansko,  prudko reagovali už aj akcie. V roku 2015 bolo Grécko ešte bližšie k odchodu z menovej únie, ale finančný trh už významne nereagoval. To znamená, že aj finančný trh sa neustále učí. Avšak zatriasť ním môže nová zmena, ktorá vyvolá nový typ neistoty. Navyše pravdepodobnosť, že prídu negatívne prekvapenia, je vyššia ako tá, že prídu pozitívne prekvapenia. Negatívne prekvapenia však v prognóze nemožno zachytiť – lebo sú to prekvapenia. Preto skutočný výsledok často býva oproti prognóze horší.

S tým súvisí aj to, že prognostici majú tendenciu byť optimistickejší, hlavne v strednom a dlhšom horizonte¹. Ak je teraz „zle" a výnosy dlhopisov sú na minime, často podľa prognóz budú v budúcnosti len rásť. Ak je teraz „dobre" a výnosy dlhopisov sú na lokálnom či historickom maxime, často podľa prognóz nebudú klesať, ale len stagnovať. Napokon, ak porovnáme 2- a 10-ročné výnosy amerických dlhopisov za posledných 20 rokov, len v desatine prípadov boli 2-ročné výnosy vyššie, v ostatných prípadoch boli vyššie 10-ročné výnosy. To znamená, že väčšinu času trh nebol pripravený na pokles sadzieb, ktorý je typický pre zlé obdobie, ale bol pripravený len na ich rast, a teda na dobré obdobie. V prípade nemeckých dlhopisov boli dvojročné výnosy vyššie dokonca len v necelom percente prípadov.

Špecifickým problémom na finančnom trhu je aj to, že množstvo analytikov má tendenciu nadhodnocovať alternatívne investície oproti „mainstreamovým"  investíciám. Pre nich majú napríklad diamanty vždy vyšší potenciál rastu ako akcie alebo akcie ich vybratých firiem sú vždy zaujímavejšie ako veľké národné akciové indexy. Jednoducho, „objaviteľské vzrušenie" ovplyvňuje prognostika natoľko, že má tendenciu nadhodnocovať vyhliadky „novoobjaveného" sektora, firmy, finančného nástroja a pod. Podobne ako keď obľubujeme alternatívnu hudobnú skupinu a neuvedomujeme si, že sa mainstreamom, ktorý zarába, nikdy nestane.

S tým súvisí aj problém úzkej špecializácie. Často sa analytici sústreďujú na jednu malú časť finančného trhu. Ale tá pritom nefunguje osamotene, ale práve v interakcii s celým finančným trhom. A tak napríklad precízne „vykalkulované" a vyargumentované očakávania ceny nejakej konkrétnej akcie môžu skrachovať na zlyhaní vývoja v krajine na opačnej strane sveta.

A napokon, často sa spoliehame na autority. Na to, čo povie Goldman Sachs, Marc Faber či Medzinárodný menový fond². Ich prognózy majú akúsi vyššiu váhu, ich slová sa sledujú viac. Samozrejme, časť investorov ich predpovede nasleduje a de facto potiahne trh predpovedaným smerom.  A, samozrejme, úroveň expertízy napríklad v Goldman Sachs je pravdepodobne nadpriemerná, čo zvyšuje správnosť predpovede. Fundament však nepustí a je silnejší ako títo hráči – s jednou výnimkou. S výnimkou tých inštitúcií, ktoré sú nositeľmi hospodárskej politiky – napríklad ide o centrálne banky. Ak predchádzajúci guvernér ECB Jean-Claude Trichet chcel v roku 2011 zvyšovať sadzby, bolo treba mu veriť, hoci sme si mohli myslieť, že sadzby zvyšovať netreba (a napokon o pol roka neskôr ich už ECB znižovala). Ak  terajší guvernér ECB Mario Draghi povie, že urobí všetko pre  to, aby euro zachránil, treba mu veriť, že to urobí – lebo on to môže urobiť. Ak viacerí členovia americkej centrálnej banky vrátane jej guvernérky FED-u Janet Yellenovej vidia zvyšovanie sadzieb do konca roka 2015, treba veriť, že sa sadzby zvýšia. Samozrejme, žiaden účastník na finančnom trhu nie je všemocný.

Celkovo sa zdá, že najlepšou stratégiou, ako uchopiť budúci vývoj, je neustále bádať a spoliehať sa na vlastný rozum. Nájsť hlavné stabilné oporné body, ale byť pripravený aj na prekvapenia. A keďže akákoľvek prognóza je vo svojej podstate riziková, je nevyhnutné svoje investície diverzifikovať.

_____________________________________________________
¹ Pozri nižšie tabuľku a komentár:

Komentár:

Stagnácia je len pri americkom HDP, pri ostatných makroekonomických ukazovateľoch a finančných nástrojoch sú predpovede prevažne „optimistické".

_____________________________________________________
² Pozri nižšie tabuľku a komentár:

Komentár:

Prognózy vydané v rokoch 2003, 2004 a 2005 sú upravované dodatočne – čo naznačuje viacero znakov:  po prvé, sú rovnaké; po druhé, je veľmi nepravdepodobné, že MMF v roku 2003 až 2005 identifikoval krízu v rokoch 2008/2009, a po tretie, sú rovnaké ako v roku 2014. Jednoducho, MMF antidatoval prognózy v rokoch 2002 – 2005 a nahradil ich skutočnými údajmi zistenými v roku 2014. Aj prognózy z rokov 2006 a 2008 boli asi dodatočne upravované, lebo im chýba zvyčajný 6-ročný odhadovaný horizont. Pravdepodobne prvou skutočnou („dobovou") prognózou je až tá z roku 2008. Dodatočné spätné upravovanie prognóz je znakom nespoľahlivej inštitúcie (samozrejme, skutočné údaje možno a dokonca treba upravovať).

Ďalej, väčšina prognózovaných údajov je optimistická. Keď aj v aktuálnom roku, v ktorom prognózuje, čaká MMF spomalenie rastu, v ďalších rokoch takmer vždy čaká zrýchlenie až do nadobudnutia nejakej „maximálnej rýchlosti" rastu. Tzn. v aktuálnom, najbližšom, období MMF zakomponuje čerstvé (aj negatívne) poznatky o stave svetovej ekonomiky, ale v ďalších rokoch je už optimistický, ale aj racionálny (vie, že svetová ekonomika len ťažko môže zrýchľovať stále).

Takýto spôsob prognózovania však koliduje so skutočnosťou. Porovnajme. Skutočnosťou je riadok 2015. Potom prognózy na aktuálny rok (napríklad v roku 2011 na rok 2011) sú zvyčajne horšie ako skutočnosť. Tzn. MMF bol v odhadoch na aktuálny rok opatrný (až v ôsmich z deviatich zistení). Len raz, na jeseň roku 2008, bol optimistický, keď na rok 2008 odhadoval takmer 4-percentný rast svetovej ekonomiky. Ale ak porovnáme ďalšie roky v prognózach zverejňovaných od roku 2008 do roku 2014, potom z 22 údajov sa jedna zhodovala so skutočnosťou, 4 prognózy boli horšie ako skutočnosť, ale až 17 prognóz bolo lepších ako skutočnosť. Zo strednodobého a dlhodobého pohľadu je MMF príliš optimistický a  rast svetového HDP býva spravidla v každom roku približne o 0.5 – 1.5 percentuálneho bodu nižší, ako prognózuje MMF.