Starý kontinent čelí obrovskému náporu migrantov. Kým ešte pred niekoľkými rokmi žiadalo o azyl v Európskej únii asi 25 000 osôb mesačne, v roku 2012 sa ich počet začal postupne zvyšovať a v prvej polovici roka 2014 dosahoval až 40 000 osôb mesačne. V júni 2014 vyhlásila skupina teroristov na Blízkom východe kalifát a počet migrantov okamžite akceleroval. V júli 2014 prekročil úroveň 50 000 osôb a potom sa celý ďalší rok, až do leta 2015, udržiaval približne na 70 000 žiadateľov o azyl mesačne. Následne sa vývoj ešte viac zdramatizoval a v júli 2015 prekročil počet žiadateľov úroveň 100 000 osôb mesačne, v septembri 2015 už 150 000 a vývoj kulminoval v októbri 2015, keď požiadalo o azyl 172 000 ľudí. V zimnom období sa čísla začali znižovať a v apríli 2016 to už bolo menej ako 73 000 ľudí.

Za posledných 5 rokov požiadalo o azyl v Európskej únii spolu asi 3,3 mil. osôb. Ak zoberieme do úvahy, že v „normálnych" časoch to je približne 300 000 osôb ročne, za posledných 5 rokov sa zvýšil počet žiadateľov nad túto „normálnu" úroveň o 1,8 mil. osôb. V roku 2015 bolo podaných 1,3 mil. žiadostí a takmer polovica z nich smerovala do Nemecka a Švédska, teda do krajín, ktoré nie sú prvou bezpečnou krajinou pre migrantov v EÚ. Asi 15 % migrantov požiadalo o azyl v Maďarsku, čo bolo najviac z vonkajších krajín EÚ. Takmer tri štvrtiny azylantov tvorili muži a viac ako polovicu azylanti vo veku 18 – 34 rokov. Vyše polovica žiadostí prišla v roku 2015 z troch krajín – zo Sýrie (363 000), z Afganistanu (178 000) a Iraku (122 000). Od 46 000 do 67 000 prišelcov bolo z Albánska, z kosovskej časti Srbska a z Pakistanu. „Výdatnými zdrojmi" (20 000 – 30 000 osôb) boli aj Eritrea, Somálsko, Senegal, Bangladéš a Irán. Vo všetkých prípadoch ide o dominantne moslimské krajiny. Typickým žiadateľom o azyl bol teda mladý muž zo Sýrie, z Afganistanu alebo Iraku, ktorý žiadal o azyl v Nemecku, Maďarsku alebo vo Švédsku.

Samozrejme, nie každý žiadateľ o azyl ho aj dostal. V roku 2015 vybavili krajiny EÚ 593 000 žiadostí, z toho približne polovicu schválili a polovicu zamietli. Viac ako polovica kladne vybavených žiadostí bola zo Sýrie a polovicu všetkých žiadostí vybavilo kladne Nemecko. Ak zoberieme podiel medzi vybavovanými žiadosťami a tými kladne vybavenými, „najústretovejšími" boli nordické krajiny, Malta a Bulharsko, naopak, najmenej ústretové boli krajiny strednej a východnej Európy, Francúzsko a Španielsko. Slovensko malo nemnoho žiadostí o azyl, ale vybavovalo ich väčšinou kladne, ústretovejšie ako priemerná krajina Európskej únie.

O tom, aká je štruktúra migrantov, vieme len málo. Samozrejme, celkom spoľahlivo vieme určiť pohlavie migrantov. Ale už menej spoľahlivo ich vek a krajinu pôvodu, lebo sa často vydávajú za mladších alebo za migrantov z vojnou ohrozených krajín, aby tak zvýšili šance na kladné vybavenie žiadosti o azyl. A už takmer vôbec nevieme určiť ich vzdelanie či pracovné skúsenosti. Každý imigrant je akási tabula rasa, a preto ďalej môžeme pracovať len s odhadmi a so zovšeobecneniami.

Uchopme problém najprv z „lepšej" stránky. Ten, kto sa vydá z domova na neznámu, mnoho tisíc kilometrov dlhú cestu, do úplne cudzieho prostredia, na iný kontinent, je spravidla „rizikovo priateľský človek", ktorý sa vie rozhodnúť. To je jedna zo základných vlastností dobrého podnikateľa. A dobrý podnikateľ je motorom ekonomiky.

Ďalej, nielen väčšina žiadateľov o azyl je mladých, ale aj väčšina tých, ktorých žiadostiam o azyl bolo vyhovené. Dokonca vo vekovej kategórii 14 – 17 rokov sa vyhovelo až dvom tretinám žiadateľov namiesto typickej polovice (tu však môžu byť prípady falšovania skutočného veku častejšie). V Únii sa registrujú azylanti najmä v produktívnom veku alebo takmer produktívnom veku, ktorí nezaťažujú sociálny systém tak ako osoby v predproduktívnom alebo poproduktívnom veku. Navyše čím mladší imigrant, tým sa rýchlejšie a lepšie adaptuje na nové prostredie.

Napokon, štáty západnej Európy sa demograficky zoštíhľujú a starnú. Sú v pasci – čím sú materiálne bohatšie, tým sú pohodlnejšie a na deti chudobnejšie. Hoci dlhodobo oveľa viac ľudí do EÚ prichádza, ako z nej odchádza, počet obyvateľov sa zvyšuje len pomaly. Napríklad za posledných 10 rokov vzrástol počet obyvateľov EÚ 28 zo 495 mil. na 508 mil., o necelé 3 %. Ale za rovnaké obdobie vzrástol počet obyvateľov USA z 298 mil. na 328 mil., až o 10 %. Nemecko, Taliansko a krajiny strednej a východnej Európy majú dlhodobo zápornú mieru reprodukcie a bez migrantov by sa ich počet obyvateľov znižoval. To by prirodzene tlačilo na znižovanie HDP.

Na druhej strane je však množstvo dôvodov, prečo byť voči imigrácii opatrný. Priemerný HDP na obyvateľa je v Bangladéši, Pakistane, Senegale desatina švédskeho či nemeckého. V Eritrei, Afganistane ešte menej. V Sýrii je o niečo viac – sedmina, a ešte viac je v Iraku a Iráne − tretina, ale len kvôli tomu, že obe krajiny sú ropnými veľmocami. Migranti teda prichádzajú do Európy z výrazne chudobnejších krajín a nesú si svoje vzorce ekonomického správania, v dôsledku ktorého sú tieto krajiny také chudobné. Samozrejme, možno namietať, že migranti sú pravdepodobne bohatší ako priemerní obyvatelia krajiny, z ktorej utekajú, keďže vedia zaplatiť prevádzačov. Nuž ale tieto krajiny sú spravidla na spodných priečkach svetových indexov podnikateľských podmienok, konkurencieschopnosti a korupcie a bohatstvo získané v týchto krajinách sa nenadobúda „štandardným západoeurópskym spôsobom". Pohľad na vzorce správania sa týmto nemení.

„Výmena obyvateľstva" sa týka najmä Nemecka a Talianska. Pre nízku pôrodnosť by sa bez imigrácie počet ich obyvateľov znižoval približne o 2 % ročne, ale v skutočnosti počet ich obyvateľov rastie. Postupne sa domáce obyvateľstvo, domáca pracovná sila nahradzuje zahraničnou a tá sa časom „domestifikuje". Má to však háčik. Napríklad kým priemerný Nemec začne pracovať, 20 – 25 rokov sa formuje v škole, doma, v nemeckom prostredí. Nesie si vzorce (ekonomického) správania typické pre Nemecko. Imigrant si nesie vzorce správania pôvodnej krajiny.

Pritom typické črty národov vznikali dlhodobým vplyvom prírodného prostredia, migrácie národov v minulosti a s tým súvisiacich vojen a pod. Rozdiely medzi národmi sú zjavné (hovoríme o typicky talianskej povahe, typicky švédskej povahe a pod.) a tieto rozdiely a vplyvy sú dlhodobé (napríklad neaborigéni v Austrálii sa stále ešte plne neprispôsobili slnečnému podnebiu a po 200 rokoch prisťahovalectva majú stále nadpriemerný výskyt rakoviny kože). A tieto dlhodobo získané črty sa dedia z pokolenia na pokolenie. Okrem toho existujú aj kultúrne a náboženské rozdiely − napríklad miera participácie moslimských žien na pracovnom trhu je s výnimkou Bangladéša a Indonézie výrazne nižšia ako moslimských mužov. Západoeurópske krajiny preto čelia významným inakostiam a pomáha im len to, že sú destináciou aj pre migrantov zo strednej a z východnej Európy, kde tento rozdiel nie je taký výrazný.

Na hladký priebeh integrácie je potrebné, aby sa migranti, ktorým bol udelený azyl, čo najrýchlejšie zapojili do školského a pracovného procesu, pretože spoločenské náklady situácie, že skupiny osôb nie sú zapojené do ekonomického života krajiny, sú dlhodobé a vysoké. To však môže byť problém v krajinách, ktoré majú vysokú mieru nezamestnanosti a nepružný trh práce. Veľkou prekážkou je minimálna mzda. V Nemecku napríklad dosahuje 1 473 eur, vo Švédsku síce inštitút „štátnej" minimálnej mzdy neexistuje, ale zase bývajú bežné dohody medzi odbormi a zamestnávateľmi o minimálnej mzde pre celé odvetvia a táto mzda dosahuje aj dve tretiny priemernej mzdy v odvetví. A teda zamestnávateľ má zrazu zamestnať migranta, ktorému môže už len vzhľadom na jeho jazykové znalosti prideliť nekvalifikovanú prácu a má mu vyplatiť povedzme 1 500 eur, viac, ako je jeho produktivita. To môže byť problém.

Celkovo migranti musia akceptovať základné princípy spoločností, do ktorých prišli, lebo to, že sa tieto krajiny stali pre nich atraktívnymi, je práve tým, že sa tieto princípy prejavili. Vtedy sa môžu aj rýchlo integrovať a prispievať k hospodárskemu rastu. Úspešným príkladom sú USA, Kanada, Austrália, Singapur.

V prípade Európy je to komplikovanejšie. Migranti sem neprichádzajú za podnikateľským prostredím, ako sa chodí do Singapuru, ani za myšlienkovým podhubím ako do Silicon Valley. Často prichádzajú z chudoby a vojny do prostredia, o ktorom majú skreslené predstavy všeobecného a neohraničeného bohatstva. Realita môže byť sklamaním. Ak sa migranti neuplatnia na pracovnom trhu, nie že nebudú podporou pre hospodársky rast, ale budú jeho príťažou. Nielen preto, že budú poberať sociálne dávky namiesto toho, aby platili dane. Ale hlavne preto, že budú vytvárať paralelné štruktúry podobné tým v ich materských krajinách. V tých, z ktorých pre chudobu a vojnu ušli.