Môže teda existovať ekonomika, kde budú len služby, v ktorej budeme dokonca všetci sedieť len v kancelárii? Môže byť ekonomika bez priemyslu?

Najprv si definujme pojmy. Každá jedna svetová ekonomika je zložená z troch hlavných sektorov – z pôdohospodárstva, z priemyslu a zo služieb. Vo všeobecnosti pod pôdohospodárstvom rozumieme okrem poľnohospodárstva aj lesníctvo, poľovníctvo a rybolov, rastlinnú a živočíšnu výrobu. Priemysel zahŕňa okrem priemyselnej výroby aj ťažbu, stavebníctvo, dodávky elektriny, plynu a vody. Služby predstavujú veľkoobchod a maloobchod, hotely, reštaurácie, dopravu, verejné služby, finančné služby, vzdelávanie, zdravotníctvo, osobné služby. Každá krajina má nielen rôzny pomer týchto sektorov, ale aj ich rôznu vnútornú štruktúru. A rozdiely sú obrovské.

Poľnohospodárstvo tvorí až polovicu ekonomickej produkcie v afrických krajinách Sierra Leone, Čad či Stredoafrická republika. Čierny kontinent dominuje medzi pôdohospodárskymi krajinami, v prvej dvadsiatke je odtiaľ až 16 krajín. Ostatné štyri krajiny sú z Ázie (Nepál, Kambodža a Laos) a z Tichomoria (Vanuatu). Naopak, pôdohospodárstvo má najmenšie zastúpenie, menej ako pol percenta HDP, v mestských štátoch Singapur, Hongkong a púštnych štátoch bohatých na ropu Katar a Bahrajn. Celkovo má pôdohospodárstvo slabý podiel v Európe (v prvej dvadsiatke krajín s najnižším podielom pôdohospodárstva je až desať z Európy) a aj v Severnej Amerike. Spomedzi veľkých štátov sveta má pôdohospodárstvo najmenšie zastúpenie v husto obývanom Nemecku a vo Veľkej Británii, menej ako 0,7 %. Slovensko má podiel 4 %, čo je vo svetovom meradle podpriemer, ale v porovnaní s eurozónou nadpriemer.

Najpriemyselnejším štátom sveta je Kongo nasledované Katarom a Ománom, kde sa priemysel podieľa na tvorbe HDP dvomi tretinami. V týchto štátoch sa dokonca priemysel podieľa na HDP viac ako dvojnásobnou mierou v porovnaní s Nemeckom, ktoré považujeme za tradičnú priemyselnú veľmoc. Kým však v Kongu či Katare tvorí dominantnú časť ťažba nerastných surovín, v Nemecku ide o výrobu tovarov s vysokou pridanou hodnotou. Celkovo spomedzi veľkých diverzifikovaných ekonomík je najpriemyselnejšou krajinou Čína (podiel priemyslu 45 %). Medzi svetových premiantov patria aj Južná Kórea a Česká republika. Najmenší podiel priemyslu na HDP, menej ako 10 %, majú malé krajiny, ktoré žijú z cestovného ruchu (tichomorské ostrovy Mikronézia a Palau) či z medzinárodného obchodu (Hongkong). Z vyspelých krajín majú najmenej priemyslu Cyprus a Luxembursko. Na treťom mieste je Grécko, ktoré má napríklad oproti Číne len tretinový podiel priemyslu. Z veľkých krajín sveta majú relatívne málo priemyslu Francúzsko, USA a Veľká Británia.

Najvyšší podiel služieb na HDP na svete, vyše 90 %, má Hongkong. Na druhom mieste sa nachádza Luxembursko a na treťom Palau (oba s podielom služieb približne 88 % na svojom HDP). Ale kým v Hongkongu dominuje obchod, v Luxembursku sú to finančné služby a v Palau, tichomorskom ostrove blízko Filipín, cestovný ruch. Z ďalších vyspelých ekonomík majú veľmi vysoký podiel služieb na HDP Grécko, Francúzsko, Veľká Británia a USA. Prítomnosť Palau či Grécka naznačuje, že krajinu s vysokým podielom služieb nemožno automaticky považovať za bohatú. A aj naopak − najmenší podiel služieb na HDP majú africké ekonomiky Kongo, Sierra Leone a ropná ekonomika Katar, každá má menej ako tretinový podiel služieb na svojom HDP. A pritom Katar je v prepočte na obyvateľa jednou z najbohatších krajín sveta. Vo všeobecnosti sú podiely služieb nižšie v juhovýchodnej Ázii, v Afrike a v ropných ekonomikách Blízkeho východu.

Celkovo vo svetovom HDP majú služby podiel asi dve tretiny, priemysel vyše štvrtiny a pôdohospodárstvo do 5 %. Spravidla platí, že čím bohatšia krajina, tým má nižší podiel pôdohospodárstva a vyšší podiel služieb. Podiel priemyslu majú však bohaté a chudobné krajiny podobný, priemyselnejšie sú krajiny so stredným príjmom.

Celosvetovo vo svete klesá podiel pôdohospodárstva a aj priemyslu a, naopak, rastie podiel služieb. Tempo zmeny je však rôzne. Bohaté krajiny sa menia len veľmi pomaly − podiel pôdohospodárstva je tam veľmi nízky a podiel služieb veľmi vysoký, a tak nemajú veľmi kam rásť. Pomaly sa menia aj chudobné krajiny. Spravidla majú vysokú pôrodnosť, a preto podiel pôdohospodárstva neklesá. A nemajú ani dostatočnú infraštruktúru na to, aby mohol rásť priemysel. Podiel služieb tak stagnuje. Najvýraznejšiu zmenu zvyčajne zažívajú krajiny so stredným príjmom, kde prudko rastie podiel služieb na úkor pôdohospodárstva a priemyslu.

To, ako sa krajina mení, je dané zmenou produktivity práce a kapitálu. Tam, kde produktivita rastie rýchlo, dynamicky sa zvyšuje aj podiel služieb. Na počiatku celého „procesu“ spravidla stojí zásadná zmena, ktorá otvorí krajinu zahraničnému kapitálu. Napríklad rozhodnutie politickej elity (Čína a jej otváranie sa svetu, vstup Slovenska do EÚ). Alebo hľadanie novej lacnej pracovnej sily v zahraničí (aktuálne Bangladéš). Na pracovný trh sa v týchto rozvíjajúcich krajinách potom dostáva viac pracovnej sily, navyše zahraniční investori prinášajú nové technológie a produkcia je teda sofistikovanejšia, s vyššou pridanou hodnotou. Tak ako rastie produktivita celej ekonomiky, domáca mena sa posilňuje, čo priťahuje nový kapitál. Ten ešte viac zrýchľuje rast produktivity ekonomiky. Pracovný trh začína narážať na hranice svojich možností, rast miezd sa zrýchľuje. Následne sa zvyšuje kúpyschopná sila domácností, zvyšuje sa dopyt po službách a ich podiel začína rásť.

Aby sa však krajina dostala do „prvej ligy“ bohatých diverzifikovaných ekonomík s vysokým podielom služieb, musí byť produktivita práce a kapitálu ťahaná predovšetkým domácim kapitálom, nie zahraničným. Prakticky to znamená viac vzdelanej a inovatívnej pracovnej sily, lepšie podmienky na podnikanie, efektívnejšiu verejnú správu. V takých podmienkach sa reálna produkcia zvyšuje, rast miezd akceleruje. Aby si firmy udržali konkurencieschopnosť, inovujú a vyrábajú produkciu s vysokou pridanou hodnotou alebo investujú do výroby v zahraničí, znižujú tak náklady a zvyšujú produktivitu svojho kapitálu. A opätovne potom zvyšovanie produktivity vedie k rastu miezd a k zvyšovaniu dopytu po službách. Zároveň sa mení aj štruktúra služieb v prospech vyššej pridanej hodnoty.

Mimochodom, koncept pridanej hodnoty je oveľa dôležitejší ako členenie ekonomiky na poľnohospodárstvo, priemysel a služby. Lebo v skutočnosti nás pri spotrebe nezaujíma, či ide o tovar alebo službu, ale zaujíma nás len miera užitočnosti, „zážitok zo spotreby“. Pri potravinách sa zameriavame na chuť a vizuálny dojem. Pri tovaroch si vlastne nezaobstarávame tovar, ale jeho úžitkové vlastnosti – napríklad nekupujeme automobil, ale spoľahlivý a komfortný odvoz. Pri službách podobne. A čím sú očakávania zážitku vyššie, tým viac sme ochotní zaplatiť. Vyššia pridaná hodnota teda vedie k vyšším cenám a vyšším podielom toho-ktorého sektora na nej. A teda napríklad ak má Nemecko vyšší podiel priemyslu a nižší podiel služieb ako iné krajiny, automaticky to neznamená, že je menej vyspelé – práve naopak, lebo pridaná hodnota nemeckého priemyslu je veľmi vysoká.

Ak zostaneme pri podieloch, teoreticky existuje možnosť, že ekonomika bude mať stopercentný podiel služieb na HDP – všetky potraviny a tovary bude dovážať výmenou za služby. Ale prakticky to nie je možné − v každom štáte je potrebné určité nevyhnutné minimum infraštruktúry (cesty, budovy), a preto časť priemyslu (do ktorého patrí aj stavebníctvo), je nevyhnutná. Nadviažuc na úvod tohto článku, všetci teda „v kancelárii“ sedieť nemôžeme. Ale čím viac nás tam bude, tým viac to bude svedčiť o tom, že sme vzdelanejší, inovatívnejší, máme dobré podmienky na podnikanie a efektívnu verejnú správu.