„Debata o politike sa tu nehodí,“ vraví mi po chvíli, keď jeho strýko Pascal odchádza hrať karty k partii k vedľajšiemu stolu.

Strýko Pascal

„Na rozdiel od strýka Pascala som v politike zástancom umiernenej línie. Aj keď celý život pracoval na farmách s ľuďmi zo Španielska či Portugalska, čím je starší, tým je politicky radikálnejší,“ vysveľuje Thibaut.

Pri pohľade na mapu volebných výsledkov vo Francúzsku mi je jasné, že Marine Le Penovú väčšinou volili na juhu a na severe krajiny, kým Macronova podpora je skôr v centre. To zodpovedá hlavným líniám prílevu imigrantov, ktorých najväčšie množstvo sa tradične koncentruje na stredomorskom pobreží Francúzska a na hraniciach s Belgickom a Veľkou Britániou na severe krajiny.

„Strýko Pascal je však dobrý človek. Na dôchodku mu zrejme príde správne hlasovať za čisto francúzsku vec. Ale pozri, Mohamed tu s nami sedel pri jednom stole dve hodiny a všetko bolo v poriadku, bez narážok,“ komentuje ďalej.

Kamarát z Lyonu

Na dokreslenie situácie mi vysvetlí, že mladý Mohamed je moslim, ktorý je však treťou generáciou prisťahovalcov z Alžírska narodených vo Francúzsku. Do momentu, kým nemal problémy so zákonom, bol jeho pohľad na svet radikálny. Od skončenia strednej školy bol nezamestnaný a býval s rodičmi v sídliskovom byte na predmestí Lyonu. Jeho dedo aj jeho otec pracovali v konzervárni, ale jemu taká práca nevoňala. Zo sociálnych dávok si však iPhone za sedemsto eur nekúpi ani v Lyone, ani v Bratislave. Potom, čo sa zamotal do predaja kradnutých vecí a policajti naňho pritlačili, radšej odišiel do Paríža. Je to väčšie mesto, poskytuje viac príležitostí, ale hlavne odišiel zo stereotypu bežných dní. V Paríži sa musí snažiť oveľa viac, lebo žije sám a pracuje sám na seba. Politiku nesleduje, ale voliť išiel. Podobne ako Thibaut volil Macrona.

Francúzsko podľa Mohameda potrebuje zmenu k lepšiemu. Krajná pravica podľa neho nechápe, že po desaťročiach koloniálnej politiky sú prisťahovalci z čiernej aj arabskej Afriky tou istou súčasťou Francúzska ako bieli muži z Pyrenejí, z Normandie či z Côte d'Azur. S Macronom volil zmenu, ktorú sám podvedome cítil, že Francúzsko potrebuje. Radikalizmus, podobne ako hlasovania za brexit na britských ostrovoch odmieta ako fatálny omyl generácie.

„Dúfam, že nový prezident prinesie väčšiu dynamiku hlavne do ekonomiky. Niekedy mám totiž pocit, že žijeme vo sne, ako sa tu všetci máme dobre, aj keď vieme, že to tak nie je,“ hovorí Mohamed.

Ekonomika zaostáva

Čísla o vývoji francúzskej ekonomiky za posledných 8 rokov jeho laický pohľad potvrdzujú. V porovnaní s Nemeckom, Holandskom či Veľkou Britániou je francúzska ekonomika najslabšia. Kým priemerné tempo rastu nemeckej ekonomiky dosiahlo za posledné štyri roky 1,4 percenta, francúzske hospodárstvo v priemere expandovalo o 0,9 percenta ročne. Štrukturálne je však najväčším problémom vysoká miera nezamestnanosti, ktorá pod desať percent klesla po prvýkrát za posledných päť rokov až v prvom štvrťroku tohto roka. V porovnaní s nemeckou mierou nezamestnanosti na úrovni 4,1 percenta je francúzskych 9,5 percenta viac ako dvakrát toľko. Navyše miera nezamestnanosti mladých ľudí dosahuje alarmujúcich 25 percent, pričom v Nemecku je to necelých osem percent.

V kampani Macron sľúbil, že zreformuje trh práce tak, že skoncuje so zlatou érou silných odborov. Od finančnej krízy, ktorá zmietala svetové hospodárstvo v roku 2008, totiž prešla takmer dekáda a Francúzsko je napriek tomu uväznené v prostredí vysokej miery nezamesnanosti, nízkeho hospodárskeho rastu a zvyšujúcej sa zadlženosti. Zreformovať trh práce smerom k väčšej flexibilite je to, čo od nového francúzskeho prezidenta očakávajú nielen voliči doma, ale aj politickí partneri v Nemecku.

Korene nespokojnosti

Po kríze do popredia vystúpil verejný dlh, ktorý roky rástol a kríza jeho rast ešte zvýraznila, čím sa vlády a verejné financie vo všeobecnosti dostali do pasce dôveryhodnosti. Poslednou kvapkou trpezlivosti za tým všetkým bola vo Francúzsku či vo Veľkej Británii neschopnosť politických elít efektívne zabrániť vlne moslimskej migrácie v čase, keď bola obnova hospodárstva po kríze ešte v krehkej a zraniteľnej podobe.

Kým vo Veľkej Británii vlna nespokojnosti s politikou elít splodila brexit, vo Francúzku dala zelenú krajne pravicovému Národnému frontu pod vedením Marine Le Penovej, ktorá získala v prvom kole volieb viac hlasov ako lídri tradičných francúzskych politických strán pravice a socialistov. Kandidatúru pravicového expremiéra Françoisa Fillona sprevádzali škandály súvisiace s platom, ktorý dal svojej manželke ako asistentke či desaťtisícové obleky, ktoré dostal od svojich priaznivcov ako dar. Verejné pokánie, ktoré mu poradcovia naordinovali pár týždňov pred prvým kolom prezidentských volieb, mu jeho imidž korupčného  etatistu  nezmenilo  a  Fillon  tak vo voľbách skončil na nepostupovom treťom mieste so ziskom 20 percent hlasov. Ani toľko sa nepodarilo získať Jeanovi­Lucovi Mélenchonovi, predstaviteľovi ľavice a nástupcovi posledného prezidenta Françoisa Hollanda.

V druhom kole si za prezidenta Francúzi zvolili Emmanuela Macrona. Napriek minulosti investičného bankára jeho novovzniknuté hnutie Republika v pohybe slávilo úspech. V prostredí klesajúceho blahobytu a rastúcej sociálnej nerovnosti sľúbil Macron ľuďom reformy, najmä na trhu práce, a preto slávil úspech nielen v prezidentských, ale následne aj v parlamentných voľbách. Marine Le Penovú porazil ziskom dvoch tretín hlasov. Kým za Macrona hlasovalo viac ako 20,7 milóna voličov, Le Penovú si zvolilo o desať miliónov menej voličov.

Emmanuel Macron sa stal francúzskym prezidentom v čase veľkých očakávaní. V čase, kedy Európska únia začala rokovania s Veľkou Britániou o podmienkach brexitu, od Francúzska sa očakáva, že v tandeme s Nemeckom prispeje k formovaniu novej tváre Európy.

Macronov plán

Macronovou politickou doktrínou je silnejšia a ešte integrovanejšia Európa. Chce vytvoriť spoločný rozpočet eurozóny vrátane funkcie ministra financií eurozóny. Od Nemcov chce, aby viac investovali a míňali viac peňazí v ich vlastnej krajine, čo pomôže nielen francúzskym vývozcom, ale aj výrobcom v iných európskych krajinách.

Taký plán však môže fungovať len s podporou Nemecka. S Merkelovou na čele štvrtej nemeckej vlády za sebou, ale v oslabenej pozícii spoločne s koaličnými partnermi, to však nebude jednoduché. Kľúčovou otázkou totiž nie je spoločný rozpočet či funkcia ministra financií, ale spoločné zdieľanie dlhu, ktoré je podľa súčasných pravidiel eurozóny zakázané. Nemci dlhodobo odmietajú ručiť za cudzie záväzky a s Wolfgangom Schäublem na poste ministra financií to zrejme neprejde.

Podnikové dane chce Macron znížiť zo súčasných 33,3 percenta na 25 percent, pričom predĺžením tejto politiky je cieľ daňovej harmonizácie na európskej úrovni, ktorým sa zamedzí konkurencia medzi krajinami. Harmonizáciou korporátnych daní v EÚ či eurozóne chce zabetónovať súčasný stav a zamedziť daňovej konkurencii. Bez ohľadu na to, či bude mať podporu Nemecka, jeho snaha zrejme narazí na odpor krajín, ako sú Írsko alebo Estónsko, ktoré z daňovej slobody ťažia.

Verejné výdavky chce Macron znížiť o 60 miliárd eur ročne, predovšetkým zrušením 120­tisíc pracovných miest vo verejnej správe, ale aj nižšími výdavkami na zdravotníctvo. Kompenzáciou by mali byť zvýšené verejné výdavky na podporu vedy a výskumu, pričom prvé husle hrajú európske projekty v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, kam chce dať až 15 miliárd eur ročne.

Hoci je Macronova ekonomická vízia postavená na viacerých, niekedy kontradiktných cieľoch, jeho hlavnou prioritou a predvolebným sľubom je znížiť mieru nezamestnanosti do roku 2022 na úroveň 7 percent. Odvtedy tiež chce podporu v nezamestnanosti dopriať aj živnostníkom.

Zatiaľ je na svete len reforma trhu práce. Kontroverzný francúzsky model 36­hodinového pracovného týždňa síce nezruší, ale posilňuje individuálne mzdové vyjednávania zamestnancov na úrovni podniku namiesto doteraz platných sektorových vyjednávaní vedených odbormi. Reforma trhu práce zvyšuje flexibilitu aj v oblasti hromadného prepúšťania zamestnancov. Podľa novej legislatívy sa môžu sudcovia pri rozhodovaní o schválení prepúšťania odvolávať iba na výkonnosť firmy vo Francúzsku a jej globálne výsledky zohľadniť nemôžu. Zásadným bodom je tiež zmena v oblasti krátkodobých pracovných zmlúv. Po reforme sa stanovia podmienky trvania a obnovy zmluvy na úrovni každého odvetvia, nie podľa štátnych právnych predpisov. Tak napríklad krátkodobý novinársky kontrakt môže trvať minimálne štyri mesiace a môže byť obnovený len šesťkrát.

Macronova popularita v lete klesla a reformou trhu práce zaťal takpovediac do živého. Ulice Paríža začiatkom septembra zahoreli plameňmi revolty, typickými pre Francúzsko od čias Parížskej komúny. Komplikáciou pre neho, aj keď len procedurálnou, je prehra vo voľbách do hornej komory parlamentu. Po tom, čo Merkelová nedosiahla vo voľbách želanú podporu voličov, bude potrebovať partnerov hlavne doma a bremeno integračnej agendy ostane na Macronovi. Schopnosť premeniť sľuby na realitu totiž robí z politikov skutočných vodcov hodných nasledovania aj obety. Aj to je súčasťou francúzskej histórie.

Mário Blaščák

Autor článku je externý prispievateľ a komentátor diania na finančných trhoch.