... a predsa je to iné. Nie, nemyslím teraz Noru Mojsejovú, ktorá sa po Zuzane Martinákovej a Anne Belousovovej postavila ako ďalšia žena do vedenia politickej strany. Mám na mysli pána Draghiho. Guvernéra Európskej centrálnej banky. A jeho porovnaie s exguvernérom – pánom Trichetom. Hoci eurozóna ešte stále balansuje na hrane recesie (dokonca aj rozpadu), nemožno poprieť jednu dôležitú vec. Na finančných trhoch je pozitívna nálada. Tá sa nedá kúpiť. Nevravím, že je plne zaslúžená, ale užívajme si tento stav. Prečo akcie bánk rastú už niekoľko dní a pripisujú si aj desiatky percent? Prečo trh dokáže bez mihnutia oka zvládnuť aj zníženia ratingu pre 9 krajín eurozóny vrátane nedotknuteľného Francúzska? Prečo nerastú kreditné spready na štátne a korporátne dlhopisy, keď agentúra z veľkej trojky (Fitch) vyriekne predpoveď, že Grécko v priebehu roka určite zbankrotuje? Pretože Draghi. Lepšie povedané, menová politika ECB. Ja nevravím, že jej následkom sa krajinám zníži dlh a vráti sa finančná vedomosť ruka v ruke so zodpovednosťou. To nie. Ale to ani nie je úloha ECB. Ona má vytvoriť iba predpoklad či vhodné prostredie alebo klímu. Vyberte si čokoľvek z toho.  Pamätáte si júlové (v poradí druhé v r. 2011) zvyšovanie úrokových sadzieb na 1,5 %? Pretože rástla inflácia. Tak sme si to vypočuli na tlačových konferenciách pána Tricheta. Stovky analytikov a makroekonómov si ťukali na čelo, keď sa pozerali do svojich tabuliek a nič okrem nákladovej inflácie, ktorá bola ťahaná všetkým možným, len nie dopytom, tam nevideli. Paradoxne sme v auguste ešte pod taktovkou p. Tricheta boli svedkom toho, ako centrálna banka ponechávala úrokové sadzby na najvyššej hodnote v roku (1,5 %) a zároveň tá istá centrálna banka začala odkupovaním talianskych a španielskych štátnych dlhopisov bojovať za zníženie ich výnosov. A nedarilo sa jej. Až... až kým neprišiel nový guvernér. Pán Draghi. Nemá za sebou ani 100 dní pobytu v úrade a už nížil sadzby 2-krát a hlavne prišiel s takou očakávanou bazukou na finančné trhy. Áno. Trhy zaplavil likviditou. Nie jednodňovou, nie týždňovou. Trojročnou!! Na rozdiel od podobného poskytovania likvidity v r. 2009 si centrálna banka bola vedomá, že komerčné banky ich ťažko použijú na zvýšenie objemu úverov pre klientov bánk, ktorí by tak naštartovali spotrebu (vraj alfu a omegu rastu ekonomík). ECB určite vedela, že banky túto likviditu použujú na skupovanie štátneho dlhu. Že o čom hovorím? No o tom, že banky vyzbrojené touto požičanou likviditou v objeme cez 500 miliárd eur sa vrhli celkom lokálpatrioticky na dlhopisy a pokladničné poukážky svojej krajiny. Následkom toho sme svedkom, že Taliansko dokáže upísať lacnejšie svoje aukcie štátnych dlhopisov alebo pokladničných poukážok. Nie o zopár desatín percenta. Rovno o 60 % lepšie (zo 6 % klesli na 2,74 %)!! Dobré, nie? Španielska Banco Santander si požičia (oproti dlhopisom) 500 mil. eur a za ne si kúpi ročné, dvojročné a trojročné dlhopisy Španielska. Výnosy klesnú o polovicu. Rovnako to urobí ďalších 10 španielskych bánk. Aj slovenskej agentúre pre riadenie dlhu sa lepšie dýcha, keď sa jej podarí upísať (nad očakávanie) objem pri aukcii dlhopisov a nemusí sa strachovať, či sa niekto na tej aukcii vôbec zúčastní. A prečo je to všetko také dobré? Pretože ak sa štáty budú lacno financovať (a nastavia si rozumný pomer medzi šetrením a podporou rastu), tak sa začnú znižovať ich dlhy. A keď sa začnú znižovať dlhy, tak sa popri zvýšených ratingoch začnú na trh vracať investori. Prítomnosť veriacich investorov je balzam na fungovanie. Všetkého, no najmä finančných trhov. Tie majú veľkú moc. V oboch smeroch. Má to však jedno veľké LEN. LEN tie krajiny nesmú túto šancu a pozitívnu náladu na trhoch premrhať. Napríklad tým, že sa exekutíve bude na chvíľu lepšie dýchať a ona vo svojom úsilí poľaví. Tu pridá na platoch verejnej správe, tu sa zavďačí dôchodcom alebo rozbehne PPP projekty, ktoré sa,,neviem, akým zázrakom, nerátajú do zadlženia. Potom už zrejme nikto neuverí v záchranu.