Medzinárodný obchod funguje odpradávna, napríklad už v období starovekej neskorej doby kamennej v rokoch 3000 – 2000 pred Kristom viedla aj cez dnešný slovenský Devín tzv. Jantárová cesta, po ktorej sa prepravovali tovary a aj otroci medzi Pobaltím a Jadranom.

Z histórie je chronicky známou tzv. Hodvábna cesta medzi Európou a Čínou alebo stredoveké zámorské objavné cesty. A historicky známe je aj clo. Spoločenstvá totiž celkom rýchlo zistili, že obchod môže byť aj zdrojom príjmov do rozpočtu panovníka.

Prvé oficiálne stanovené clo bolo zapísané na kameni v sýrskej Palmýre v roku 167 po Kristovi. Týkalo sa vonného oleja, olivového oleja a soli, a bolo stanovené na naloženú ťavu alebo somára, a to aj na export, aj import. Clo nebolo len vítaným zdrojom príjmov do pokladnice rímskeho impéria, ktorého súčasťou bola aj časť dnešnej Sýrie, ale aj nástrojom kontroly kvality tovaru. Clá sa postupom času rozmohli po celom svete a s rozmachom medzinárodného obchodu sa stali významným zdrojom príjmov do štátneho rozpočtu.

Tak ako každá daň, aj clo znižovalo zisky obchodníkom, komplikovalo obchod. V snahe získať konkurenčnú výhodu a pritiahnuť tak obchod vznikali na trasách obvyklých obchodných ciest zóny voľného obchodu – na ostrovoch v prístavoch. „Celosvetová koordinácia“ však stále chýbala.

Prvou medzinárodnou inštitucionalizovanou snahou o zníženie ciel bol pokus o založenie Medzinárodnej obchodnej organizácie (International Trade Organization, ITO) v roku 1945, čo však v roku 1950 zablokoval americký Kongres.

Medzitým však v roku 1947 podpísalo 23 krajín Všeobecnú dohodu o clách a obchode (General Agreement on Tariffs and Trade, GATT), ktorá sa na dlhé roky stala základom postupného znižovania ciel. Dialo sa to v rokovacích kolách, medzitým sa k dohode pripájalo čoraz viac krajín.

V 70. rokoch sa po prvýkrát stali predmetom rokovaní nielen clá, ale aj iné bariéry obchodu, licencie a subvencie. V 80. rokoch sa na rokovací stôl dostali služby a práva duševného vlastníctva. V Uruguajskom kole rokovaní, ktoré trvalo od roku 1986 do roku 1994, sa dohodol vznik Svetovej obchodnej organizácie (World Trade Organization, WTO), uvoľňovanie ciel a bariér teda pokračovalo ďalej. Dnes je členom WTO 164 krajín. Slovensko vstúpilo s prvými krajinami 1.             januára 1995, poslednou vstupujúcou krajinou je Afganistan z júla 2016.

Hoci clá znižovali všetky členské krajiny WTO, rôzna bola východisková úroveň a aj tempo znižovania. Ak zoberieme do úvahy priemernú colnú sadzbu váženú objemom tovarov, ktoré krajina dováža, tak potom najnižšie clo na svete majú Singapur a Hongkong, ktoré sú zároveň aj najotvorenejšími ekonomikami sveta, s takmer 200% podielom exportu na HDP. A zároveň patria aj medzi najbohatšie.

Znižovanie ciel za posledné desiatky rokov bolo jedným zo stimulov rastu objemu vzájomného obchodu medzi krajinami – najrýchlejšie v Afrike, ale aj v rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách Ázie. Spomedzi veľkých krajín rástol medzinárodný obchod najrýchlejšie v Číne.

Celkovo vo  svete rástol obchod rýchlejšie ako HDP, a teda podiel exportu tovarov a služieb na svetovom HDP sa neustále zvyšoval. V 60. rokoch bol na úrovni niečo vyše 10 %, v 90. rokoch vystúpil na 20 % HDP a tesne pred hospodárskou krízou 2008/2009 sa dostal až nad 30 % HDP. Potom mierne oslabil a teraz dosahuje približne 28 % svetového HDP. Vzájomná previazanosť ekonomík je vysoká a medzinárodné toky tovarov a služieb veľké a komplikované.

Tri oblasti medzinárodnému obchodu dominujú, sú to Európska únia, USA a Čína. Spolu majú približne 45% podiel na svetovom trhu tovarov a 50% podiel na svetovom trhu služieb. EÚ je najväčším svetovým obchodníkom, v roku 2017 vyviezla tovary a služby za 3,1 bil. USD a doviezla za 2,9 bil. USD, spolu teda za 6 bil. USD. Na druhom mieste sa umiestnili USA, tu činil export 2,4 bil. USD, ale import až 2,9 bil., spolu 5,3 bil. USD. Tretím najväčším obchodníkom je Čína, ktorá v roku 2017 exportovala tovary a služby za 2,5 bil. USD a importovala za 2,3 bil. USD, spolu 4,8 bil. USD. Rozdiely nie sú veľké, sily sú vyrovnané. Samozrejme, kvalitatívne sa tieto krajiny líšia.

EÚ a Čína sú najväčšími exportérmi tovarov a ich bilancia tovarov je prebytková. Naopak, USA je najväčším importérom tovarov na svete, jeho obchodná bilancia je výrazne schodková. V exporte služieb dominuje EÚ, sama má štvrtinový podiel na svete. Potom vcelku tesne nasleduje USA, ale podiel Číny na exporte služieb je len malý, 5 % vo svete. Importné čísla sú podobné, len s tým rozdielom, že EÚ a USA majú v bilancii služieb prebytok a Čína výrazný schodok.

Tieto exporty a importy tvoria, samozrejme, rôzny podiel na HDP. Americká ekonomika je najväčšou z tejto trojice, podiel exportu činí 12 % jej HDP a podiel importu 15 % HDP. O niečo viac je to v EÚ, tam je podiel exportu aj importu 17 až 18 %, pri Číne 18 až 19 % HDP. Americká ekonomika je teda najuzavretejšia, s najnižším podielom exportu na svojom HDP. Avšak vzhľadom na to, že priemerné HDP na osobu je v USA najvyššie, potom majú aj najvyšší objem medzinárodného obchodu na hlavu. Americký spotrebiteľ je teda najvplyvnejší.

Pokiaľ ide o tarify, priemerné clo na dovážané tovary (zohľadniac ich objemy) bolo v roku 2016 vo svete 5,4 %. Spomedzi týchto troch krajín bolo najnižšie v USA, na úrovni 1,7 %. Pri EÚ to bolo len o niečo vyššie, 2 % a pri Číne 3,5 %. Čína teda svoje dovozy ochraňovala viac, EÚ a USA menej.

Medzi tromi najväčšími budú, prirodzene, aj najsilnejšie obchodné vzťahy. Pre EÚ je najväčším exportným cieľom s podielom 20 % USA, druhá Čína má podiel 10 % (2017). Najväčšou exportnou položkou sú osobné automobily, (149 mld. USD), druhou lieky (116 mld.) a treťou ropné destiláty (81 mld.). Ak sa pozrieme na export najväčších krajín EÚ a Slovenska (kde je zahrnutý aj export tovarov v rámci EÚ), potom na Slovensku, v Nemecku, Španielsku a v UK dominuje vývoz automobilov a ich častí, vo Francúzsku vývoz lietadiel a taliansky export je veľmi diverzifikovaný, s miernym náskokom liekov. Treba však dodať, že v tomto je zakomponovaný aj vývoz v rámci EÚ.

Americké tovary najviac smerujú do EÚ a Kanady, zhodne po 18 % z celého exportu. Nasleduje Mexiko, Čína je až na štvrtom mieste a nie je pre USA kľúčovým exportným partnerom. Americký vývoz je veľmi diverzifikovaný, keď najväčšia položka – ropné produkty (78 mld. USD) má len 6% podiel na exporte. Z poľnohospodárskych produktov má významný podiel sója (22 mld. USD). USA najviac importujú osobné automobily (180 mld. USD), surovú ropu (139 mld.) a prístroje na zaznamenávanie a reprodukciu zvuku a obrazu (116 mld.).

USA sú pre Čínu najväčším exportným cieľom, smeruje tam pätina exportu. Do druhej EÚ mieri ďalších 15 %. USA a aj EÚ sú pre Čínu kľúčovým obchodným partnerom, spolu s tretinovým podielom. Hlavným vývozným tovarovým artiklom Číny sú počítače a ich príslušenstvo (138 mld. USD v roku 2016), a prístroje na zaznamenávanie a reprodukciu zvuku a obrazu (televízory, kamery, fotoaparáty, 126 mld.). Naopak, Čína dováža hlavne elektronické integrované obvody (procesory, pamäte a zosilňovače, 228 mld. USD) a surovú ropu (117 mld. USD). Z poľnohospodárskych produktov dováža hlavne sójové bôby (34 mld.).

Vo všeobecnosti sú clom zaťažené hlavne poľnohospodárske produkty, opäť najviac v Číne a menej v EÚ a v USA. Z piatich najväčších destinácií pre export z EÚ čelia európske tovary najväčším clám v Číne, potom v USA, Japonsku a „trochu“ aj v Turecku a Švajčiarsku. Americký export čelí najvyšším clám v Číne, potom v EÚ a Japonsku. Veľmi málo v Kanade a Mexiku. A napokon, spomedzi piatich hlavných cieľových destinácií čelí čínsky tovar najväčším clám v Južnej Kórei, potom v EÚ, USA, Japonsku a napokon Hongkongu, kde vlastne nečelí clu vôbec, pretože ide o bezcolnú zónu.

Čínsky export bol teda zvýhodnený, ale teraz sa situácia postupne mení. Už v januári tohto roka americký prezident Donald Trump schválil odporúčanie na zvýšenie ciel na importované práčky a solárne panely. Išlo o tzv. safeguard tarrifs, slúžiace na ochranu domáceho trhu. Implicitne bolo toto opatrenie namierené proti Číne, keďže USA dovážajú práčky a aj solárne panely práve z tejto krajiny.

Skrytá hra však ale dlho nevydržala a prezident Trump priamo obvinil Čínu z nekalých obchodných praktík. A tak, keď v marci zaviedli USA 25% clo na oceľ a 10% clo na hliník, tak napriek tomu, že išlo o všeobecné clo, Čína zasiahla a zaviedla clo na americké tovary v rovnakom objeme, 3 mld. USD ako novopreclené komodity. Zároveň však čínsky prezident Si Ťin-pching prisľúbil, že otvorí svetu (a aj USA) viaceré sektory, vrátane automobilového a finančného.

V apríli Donald Trump zablokoval predaj americkej technologickej firmy Qualcomm čínskej firme Broadcom, neskôr penalizoval čínsku telekomunikačnú firmu ZTE za jej spoluprácu s Iránom a Severnou Kóreou. V lete označil minister zahraničných vecí USA Michael Pompeo deklarovanú snahu Číny o otvorenosť za vtip a USA uvalili ďalšie clá na čínsky dovoz v objeme 50 mld. USD, Čína reagovala rovnako.

V septembri napätie eskalovalo, USA zaviedli clá na ďalší tovar v hodnote 200 mld. USD – najprv s 10% sadzou, ktorá sa má od začiatku roku 2019 zvýšiť na 25 %, ak neprebehnú rokovania s uspokojivým výsledkom pre USA.

Zvýšeným clom je tak zasiahnutá polovica čínskeho dovozu do USA. Čína zareagovala zvýšením cla na ďalších 60 mld. – viac nemohla, už je zasiahnutý celý americký dovoz do Číny.

Praktické dôsledky zatiaľ nie sú známe, lebo hlavná časť ciel vstúpila do platnosti len nedávno, alebo ešte len vstúpi. Zatiaľ napríklad Ford oznámil zníženie ziskov v tomto roku o 1 mld. USD. Medzinárodný menový fond znižuje odhad rastu americkej a čínskej ekonomiky a rovnako aj celej svetovej ekonomiky o 0,2 percentuálneho bodu v roku 2019 kvôli clám.

Samozrejme, ide len o predbežné odhady, pri najlepšej vôli a precíznosti nie je možné dosiahnuť vysokú mieru spoľahlivosti. Medzi- národné toky tovarov sú veľmi komplikované a tovary majú rôznu cenovú elasticitu, výsledok môže byť diametrálne odlišný. Je však pravdepodobné, že clá o niečo spomalia globálny hospodársky rast (predmetné ekonomiky sú prvé dve najväčšie ekonomiky sveta).

Avšak tu nejde len o samotné clá, ale o strategickú hru o pozíciu najväčšej ekonomiky sveta. Zatiaľ na svete dominujú USA, ale Čína ich vďaka kombinácii viacnásobne početnejšej populácie a rýchleho hospodárskeho rastu míľovými krokmi dobieha. Cena je ale vysoká.

Podľa oficiálnych amerických a aj európskych zdrojov je jedným zo zdrojov čínskeho hospodárskeho rastu a zahraničného obchodu krádež duševného vlastníctva zo západu čínskymi firmami, s podporou vlády. Čína sa stala hlavným zlodejom práv duševného vlastníctva, podľa kvalifikovaného odhadu 90 % svetových „fejkov“ pochádza z Číny, pričom tvoria 13 % jej exportu a 1,5 % jej HDP. Len pre USA sa priame hospodárske škody odhadujú ročne v objeme stoviek miliárd dolárov.

Ďalej krajina prechádza od prostého kopírovania know-how k technologickej špionáži, ku krádeži strategických výrobných postupov a technológií s vysokou pridanou hodnotou. To je nielen nemorálne, ale aj priamo ekonomicky neefektívne, pretože v trhovej ekonomike je ochrana duševného vlastníctva veľmi dôležitá, inak by firmy nemali motiváciu byť konkurencieschopné. V konečnom dôsledku má teda politika takejto veľkej krajiny negatívny vplyv na globálny hospodársky rast.

V tejto hre ťahá Čína za kratší koniec. USA zatiaľ preclili 250 mld. USD čínskeho dovozu, pričom celkový dovoz Číny je raz taký. USA môžu ďalej zvyšovať objem dodatočne zaťaženého tovaru a môžu zvyšovať aj colné sadzby. Čína už preclila 110 mld. USD zo 130 mld. USD celkového dovozu, takmer celý americký dovoz, a colné sadzby môže už len zvyšovať.

Čínsky export do USA je ťahaný hlavne znižovaním nákladov, s využitím lacnej pracovnej sily. Tovary sú cenovo elastické, zvyšovanie cien relatívne znevýhodní Čínu a zvýhodní iných alebo amerických producentov. Čína sa, naopak, nemôže oprieť o lacnú pracovnú silu v USA, americký dovoz do Číny je väčšinou sofistikovanejší, a tým menej elastický. Pokles dopytu by mal byť nižší.

Ďalej tvorí čínsky vývoz do USA 4 % HDP Číny, naopak, americký vývoz do Číny tvorí len 0,7 % HDP USA. V situácii celkového postupného spomaľovania čínskeho rastu by mohol byť takýto výpadok na jednom z významných zdrojov rastu problémom.

Samozrejme, aj Čína má svoje páky. Predovšetkým nejde o slobodnú ekonomiku, ale o diktatúru, kde sa rozhodnutia establishmentu môžu uplatniť okamžite a v akejkoľvek sile, aj negatívne. Môže napríklad okamžite zatvoriť závody a spôsobiť problémy pre amerického odberateľa. To je však nepravdepodobné, krajina by stratila ambície môcť byť svetovou veľmocou, napríklad s rezervnou menou a pod.

Obchodná vojna USA teda nemá len negatívny rozmer. Ak donúti Čínu aspoň čiastočne zmeniť svoju politiku, pomôže tým aj svetovej ekonomike. Tak ako dlhé roky pomáhalo odstraňovanie obchodných bariér.

Autor: Richard Tóth, hlavný ekonóm Privatbanky