Dlhová kríza v eurozóne. Rozmýšľam, že menoví umelci vo Frankfurte a v Bruseli asi potrebujú kľúčovú službu. Som presvedčený, že stále v nejakej zasadačke sedí elita, avšak zlomil sa im kľúčik vo dverách a nemôžu prísť oznámiť svetu ich geniálny scenár záchrany, ktorý konečne presvedčí investorov. Tiež máte z toho taký pocit? Že každá krajina prispieva do „eurorozpočtu“ nekresťanskými peniazmi na poslancov, asistentov poslancov, úradníkov, asistentov úradníkov a...  a efekt je nulový?
Štandardné vyrovnanie obchodu s cennými papiermi je T+3, t. j. 3 pracovné dni odo dňa zobchodovania. Prečo to spomínam? Pretože si myslím, že všetky autority, ktorých náplň sa aspoň trochu prelína s riešením európskych menových a finančných otázok, by mali svoju náplň realizovať v termíne T-3, t. j. 3 týždne, 3 mesiace a ideálne 3 roky pred vznikom problému. Realita je taká, že zrejme sú to všetko milovníci plusových hodnôt a všetko sa (ne)rieši až následne.
Aby som nebol taký Klauso-skeptik, tak skúsim len tak od boku dať nejakú myšlienku. Keď už všetky nápady zlyhávajú, keď už sa pristupuje k realizovaniu určitých krokov až x mesiacov po tom, čo trh s nejakým nápadom príde (a dovtedy ten nápad Európska centrálna banka tvrdošijne odmieta), tak mi napadá nasledovné. Každá krajina si zatiaľ navrhuje a schvaľuje rozpočet sama. Doteraz v podstate autonómne od pozornosti finančných trhov. Teraz je opak pravda. Sú krajiny ako Taliansko, ktoré majú primárny prebytok, čiže bez započítania dlhovej služby (úrokov) majú príjmy väčšie než výdavky. Potom sú krajiny (a sú vo väčšine) ako aj Slovensko, ktoré sú už v primárnom deficite. Ešte pred započítaním úrokov na dlh je ich hospodárenie v schodku. Tým druhým (rozšafným) aj pri miernom raste HDP verejný dlh narastá. Tí prví pri miernom a v extrémnom prípade až pri skoro nulovom raste s verejným dlhom prešľapujú na mieste (napr. Taliansko má už desaťročia dlh na úrovni 100 – 120 % z HDP). Takému Taliansku teda na základe uvedeného extrémne záleží na výške úrokovej sadzby, ktorou sa úročí ich dlh. Preto mi napadlo, že: Ak má platiť myšlienka celistvosti Európskej menovej únie, tak treba pomôcť všetkým krajinám. Miera pomoci by záležala na tom, ako sa jednotlivé krajiny snažia. Ak by mala krajina výrazný primárny prebytok, tak by dostávala pôžičku (a je mi jedno od koho) za 1%. Ak by mala primárne hospodárenie na úrovni NULA, tak by výška úrokovej sadzby bola 3 %. Ak by mala krajina primárny deficit na úrovni stanoveného maxima, tak by bol úrok vo výške 5 %. Zjednodušene, financovanie by bolo v pásme 1 – 5 %. Ja nehovorím, že to je spravodlivé. Ale nakoniec to k tomu smeruje. Ak krajiny vyhlasujú, že financovanie dlhu za 6 % je pre krajinu neúnosné, tak ten strop 5 % je podľa mňa akceptovateľný. Ten, kto sa snaží (má primárny prebytok), by bol „odmenený“ sadzbou 1 %. A že to nejde? Prečo? Pretože by sa musela zmeniť Lisabonská zmluva, maastrichtské kritériá a stovky iných doktrín? No a? Nech sa zmenia. Aj v zrýchlenom legislatívnom konaní . Však sa vymýšľali v úplne iných časoch. Pružnosť. Kreativita. Tieto atribúty chýbajú prezidentom, predsedom vlád, ministrom financií, guvernérom, komisárom, poradcom.
Mimochodom, tiež pracujete vo firme, ktorá musí mať takmer ku všetkému plán B, havarijný plán alebo podobnú záložnú alternatívu? Škoda, že vo Frankfurte, v Bruseli, Štrasburgu a iných EUROveľkomestách takú povinnosť nemajú. Európska únia a jej dcéra (menová únia) bola nastavená na jednokoľajku do ružovej, bezproblémovej budúcnosti.