Neviem, či ste si to niekedy uvedomili, ale v živote dosť často stojíme: stojíme na zastávke, stojíme v rade, stojíme na semafore. A niekedy stojíme aj pred dôležitým rozhodnutím. Napríklad pred rozhodnutím o tom, akým spôsobom investovať.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že Slováci sa pri investovaní často radia s rodinou, kamarátmi, ale menej s odborníkmi na investovanie.

Počúvam napríklad argumenty: Alfonza poznám 40 rokov, chodili sme na základnú školu, dôverujem mu ako nikomu inému. Neprekáža, že Alfonz je murár a o investovaní toho veľa nevie…

Ďalším silným fenoménom sú sociálne siete, ktoré ešte pred 20 rokmi prakticky neexistovali a dnes majú veľkú silu ovplyvňovať myslenie a konanie ľudí. Aj ja dostávam týždenne minimálne 2 – 3 lákavé ponuky na zhodnotenie peňazí. Napríklad kúpa apartmánu na Cypre s garantovaným ročným výnosom 9 % a ešte k tomu to more, tie palmy… No nekúp to!

Nasledujúci prehľad nemusí byť vyčerpávajúci, ale za 30 rokov, čo robím finančné poradenstvo, som identifikoval nasledujúce skupiny ľudí podľa ich spôsobu investovania:

1. Nechcú investovať a držia peniaze na bankových účtoch, lebo „ničomu neveria“. Často ide o ľudí, ktorí sa sklamali, či už dali na radu „dobrého známeho“ a prišli o peniaze pri nejakej podvodnej schéme, alebo investovali do štandardných nástrojov (napríklad podielových fondov), ale spanikárili pri prepadoch akciových trhov a zrealizovali vysokú stratu.

Táto skupina sa ešte rozširuje o osoby, ktoré síce nemajú priamu negatívnu skúsenosť s investovaním, ale počuli od svojich známych, že je to „veľmi riskantné“, „všetko je to podvod“ a podobne. Keď to celé spočítame, ide o prekvapujúco veľkú skupinu, o čom svedčí aj to, že Slováci patria medzi európsku špičku v podiele objemu peňazí na bankových účtoch na celkových finančných aktívach domácností. Problémom je, že pri rastúcej inflácii tieto peniaze strácajú kúpnu silu.

2. Investujú prostredníctvom štandardných, regulovaných subjektov, spoliehajú sa na svojho bankového poradcu, sami nie sú príliš aktívni. Výhodou je, že pri klasických podielových fondoch je minimálne riziko fatálnej straty, teda toho, že prídem o podstatnú časť investovaných peňazí.
3. Pri investovaní sa spoliehajú na vlastný úsudok, či už z dôvodu nedôvery voči finančným inštitúciám, alebo z dôvodu vlastného sebavedomia (niekedy prehnaného). Investujú však do štandardných nástrojov, ako sú podielové fondy, akcie, dlhopisy…
4. Špecifická skupina osôb neverí tradičným nástrojom, myslia si, že sú prekonané, zastarané a podobne. Máme tu predsa nové atraktívne príležitosti: startupy, kryptomeny, private equity projekty, roboty (ktoré za nás obchodujú) a podobne. Týmto investorom často nestačí výnos 4 – 5 % p. a., v dynamickej dobe hľadajú dynamické výnosy. Netvrdím, že niektorí z týchto investorov nemôžu byť úspešní, ale tento spôsob je zvyčajne veľmi náročný na čas a vedomosti, v podstate ide prakticky o samostatné podnikanie. Ak sa do toho pustí niekto „len tak“, lebo videl, že iným sa darí, často sa to končí katastrofou a stratou veľkej sumy peňazí.

Isteže, uvedené štyri skupiny investorov nemusia byť v praxi takto vyhranené, často ľudia kombinujú viacero druhov investícií.

Poďme sa spoločne pozrieť na výhody a nevýhody niektorých prístupov k investovaniu.

Podľa môjho názoru patrí medzi najťažšie disciplíny „stock picking“, teda vyberanie konkrétnych, perspektívnych akcií. Vo všeobecnejšom ponímaní ide o samostatný výber akýchkoľvek investičných príležitostí, či sú to akcie, dlhopisy, cudzie meny, deriváty atď. Je pravda, že pri takomto spôsobe investovania sa človek veľa naučí – ako posudzovať finančné výkazy firmy, aké správy vplývajú na cenu akcie a ktoré sú, naopak, irelevantné a množstvo iných vecí.

Vyžaduje si to však ohromné množstvo času, a aj keď ho obetujeme, výsledok  je často podpriemerný. Prečo? Dôvod je jednoduchý: o to isté (výber perspektívnych, nadpriemerných alebo podhodnotených akcií) sa usilujú státisíce ľudí na celom svete, od bežných drobných investorov až po profesionálov, ktorí pôsobia na finančnom trhu desiatky rokov.

A ani im sa nedarí prekonávať akciové indexy. Podľa pravidelného hodnotenia (SPIVA U.S. Mid-Year 2021 – SPIVA | S&P Dow Jones Indices (spglobal.com)) na 10-ročnom horizonte viac ako 80 % aktívne riadených fondov nedokáže prekonať benchmark, teda index, s ktorým sa porovnávajú. Prečo si potom radšej nekúpiť ETF, ktoré kopíruje index?

Aj my máme klientov, ktorí si sami vyberajú akcie a občas sa aj im podarí nájsť „lahôdku“ – akciu, ktorej cena poskočí povedzme o 100 % za 3 roky. To je síce fajn, ale dokážu to robiť konzistentne? Jedna-dve super akcie môžu byť čistá náhoda. Videl som portfólio klienta, ktoré pozostávalo z dvoch akcií, pričom do každej z nich bola investovaná približne rovnaká suma. Prvá akcia bola v pluse 102 %, druhá v mínuse 99 %. Celkový výsledok bol približne nulový, napriek tomu,  že akciové trhy v období od nákupu týchto titulov pomerne slušne rástli.

Problémom pri takomto spôsobe investovania je aj psychológia: ak sa nám zadarí, máme pocit, že sme „majstri sveta“ a nepotrebujeme už rady nikoho iného. Často to vedie k zvýšeniu rizika, lebo tie najznámejšie tituly (takzvané blue chips) sú aktuálne pomerne drahé, tak sa investor sústredí na menej známe, ale „perspektívne“ tituly. Napríklad na firmu X, ktorá vyvíja nádejný liek na rakovinu. Stála síce aj 8 USD a teraz stojí 30, ale v odporúčaní od známej investičnej banky sa píše, že vidia cenu na 100 USD (ak sa podarí schváliť vyvíjaný liek). Tak ju kúpim za 30 a čo sa stane? Respektíve nestane? Neschvália liek. Firma nie je diverzifikovaná, nemá iný produkt, navyše sa aj zadlžila, takže cena akcie spadne na 5 USD. Toto je, bohužiaľ, bežný príbeh… O stock pickingu by sa dali napísať desiatky strán, ale poďme ďalej.

Najčastejší spôsob investovania Slovákov aj Čechov (ak dáme nabok bankové vklady, ktoré pri súčasných úrokových sadzbách nemožno považovať za investíciu) sú klasické podielové fondy.

Ich základnými výhodami sú: regulácia, profesionálna správa a diverzifikácia. Napríklad regulácia klasických podielových fondov investujúcich do cenných papierov sa vyvíjala desiatky rokov a je minimálna pravdepodobnosť, že peniaze, vložené  do takéhoto fondu, zmiznú, že ich niekto ukradne. Naopak, to sa vám veľmi ľahko môže stať pri tajomných súkromných projektoch, kde sľubujú zhodnotenie 10 % a viac a dáte peniaze akejsi s. r. o. na základe pekných obrázkov a sľubov. Len za posledné týždne som zachytil niekoľko prípadov, keď ľudia o takto „investované“ peniaze kompletne prišli.

Takže klasické podielové fondy bezpochyby predstavujú legitímnu formu investovania, ale sú tu aj nevýhody. Napríklad na rozdiel od USA, kde veľká konkurencia výrazne stlačila nadol poplatky aj pri aktívne riadených fondoch, nás sa to akosi netýka. Stále tu máme množstvo fondov, ktoré si účtujú ročné poplatky viac ako 2 % a ich výkonnosť nie je nijako oslnivá, skôr naopak.

A potom sú tu nevýhody, ktoré si na prvý pohľad ani nemusíte uvedomiť. Fond často združuje tisícky podielnikov, a ak vy máte špecifické, individuálne požiadavky, buď si nájdete fond, ktorý vám ako-tak vyhovuje, alebo máte smolu. Fond investuje podľa štatútu, ktorý je schválený a spravidla sa nemení niekoľko rokov. Takže priestor na individualitu tu nie je. Takisto nie je obvyklé, aby sa správca fondu (myslím tým fyzickú osobu, ktorá reálne prijíma investičné rozhodnutia) stretával s podielnikmi fondu.

Komunikácia je zvyčajne jednosmerná, raz  za mesiac alebo raz za kvartál napíše portfólio manažér komentár o vývoji fondu a to je všetko. Ak chce podielnik niečo zmeniť, nemá šancu – môže urobiť zmenu fondu (vystúpi z jedného a vstúpi do druhého). Ďalšou nevýhodou podielového fondu, ktorú si málokto uvedomuje, je závislosť od správania ostatných podielnikov.

Vysvetlím: povedzme, že došlo k výpredaju na akciových trhoch, poklesli o 25 % a bolo by rozumné lacno nakupovať. Portfólio manažér sa síce nebojí nakupovať, ale nemá za čo, lebo má len 5 % majetku fondu v cashi  a čelí veľkým výberom z fondu, takže dokonca musí predávať (mnohí ľudia spanikárili a chcú speňažiť svoju investíciu aj za cenu citeľnej straty). Takže sa dokonca môže stať, že bude musieť predávať akcie z fondu za nevýhodné ceny. Darmo vy ako podielnik pošlete 30 000 eur do fondu, vôbec nemáte zaručené, že fond nakúpi akcie a cena podielu pôjde hore. Jednoducho, váš výsledok investovania v podielovom fonde závisí aj  od správania ostatných podielnikov.

Som presvedčený, že pre investorov, ktorí disponujú objemom aspoň 100 000 eur, je najvhodnejším riešením individuálne riadené portfólio.

Eliminuje nevýhody, ktoré sa spomínajú pri ostatných spôsoboch investovania. Portfólio nie je určené pre tisícky podielnikov, ale pre jednu konkrétnu osobu. Samozrejmosťou je konzultácia s portfólio manažérom – nielen na začiatku vzťahu, ale aj počas neho. Nehľadáme „investičné hity“ a nevystavujeme portfólio neprimeranému riziku. Diverzifikácia je základným pilierom jeho stavby. V prípade prepadov na akciových trhoch rozumní investori pošlú ďalšie peniaze, ktorým nič nebráni v zainvestovaní.

Nie sú tu žiadni ďalší podielnici, na ktorých by sa muselo čakať alebo prihliadať. Takisto možno zmeniť investičnú stratégiu, ak súčasná klientovi nevyhovuje. V prípade podielového fondu by musel zmeniť fond, čo má okrem iného daňové dôsledky (výstup z jedného fondu znamená zdaniteľný príjem). A keď sme už pri daniach: podľa súčasnej legislatívy investovanie do klasických podielových fondov nie je oslobodené od dane z príjmu. Naopak, pri individuálne riadených portfóliách sa snažíme využívať ročný časový test, ktorý platí pre cenné papiere prijaté na regulovaný trh (burzu). Takže okrem iných výhod je tu aj úspora na daniach.

Na začiatku článku sme konštatovali, že v živote často stojíme pred dôležitým rozhodnutím. To samo osebe nie je zlé: postáť chvíľu treba, ale je dôležité, aby sme následne vykročili správnym smerom…

Autor: RNDr. Miron Zelina, CSc., člen predstavenstva Privatbanky, a. s.