Podmienky pre globálne podnikanie sa v poslednom období významne nelepšili, práve naopak. Ceny ropy rástli a zvyšovali tak vstupné náklady pre podniky, rast úrokových sadzieb potenciálne zdražoval úvery. A napríklad  M&A aktivity zaostávali za predkrízovou úrovňou. V USA sa trh nehnuteľností po miernom zlepšení opätovne začal zhoršovať, eurozóna čelí štiepeniu a Japonsko sa spamätáva z prírodnej a technologickej katastrofy. Napriek tomu sa akciám darilo vcelku dobre, paradoxne hlavne akciám vo vyspelých krajinách. Americký S&P 500 vzrástol od začiatku roku o vyše 6%, medziročne o takmer 15%. Od leta 2010, začiatku poslednej pozitívnej akciovej vlny, vzrástol o takmer 30%. Európsky akciový index DJ Eurostoxx 600 vzrástol od začiatku roku takmer 3%, medziročne o 10% a od leta 2010 tiež o takmer 30%.

Akciové parametre, ktoré sa viažu k zisku a tržbám, sú vcelku pozitívne. V USA je výsledková sezóna za 1Q 2011 takmer na konci, keď napríklad z indexu S&P 500 reportovalo výsledky už vyše 85% podnikov. Tržby medziročne rástli o 10% a zisky na akciu o 20%. V oboch prípadoch to bolo o niečo viac ako trh očakával. V indexe DJ Eurostoxx 600 reportovalo vyše 80% podnikov. Tržby medziročne vzrástli o 12% a zisky o 9%. Aj v Európe boli tieto výsledky mierne lepšie ako trh očakával. Prehnané očakávania trhu nesignalizujú ani pomery cien akcií k ziskom (price to earnings ratio) a ani k tržbám (price to sales ratio). Pri oboch indexoch, aj pri tržbách a ziskoch, sa držia nielen pod dlhodobým priemerom, ale aj pod priemerom obdobia oživovania ekonomík po predchádzajúcej recesii, ktoré bolo v USA približne v rokoch 2003 – 2004 a v Európe približne 2005 – 2006.

A teda, podnikom sa vcelku darí a investori sú, súdiac podľa P/E a P/S, viac – menej opatrní. Na druhej strane, nemožno si nevšimnúť, že veľká časť tejto „konjunktúry“ nie je prirodzená, ale je „dotovaná“ z verejných rozpočtov - na dlh. Ak zoberieme do úvahy primárne saldo verejných rozpočtov (bilanciu bežného hospodárenia v rámci roku bez splátok úrokov z verejného dlhu) za posledných 10 rokov podľa údajov MMF, vyspelé krajiny zaznamenali len dva roky (2006 a 2007) s kladným saldom. Krajiny G7 zaznamenali kladné saldo len v roku 2001 a odvtedy je ich primárna bilancia záporná. Kým sa však dlhé roky držala do troch percent HDP, v roku 2009 vystúpila na 9%, v roku 2010 dosiahla predbežne na 7% a v roku 2011 MMF počíta so saldom primárneho hospodárenia pre krajiny G7 na úrovni 6.5%. V absolútnom vyjadrení ide o 2 až 2.5 bil. USD ročne v rokoch 2009 až 2011. To sú peniaze, ktoré dnes vláda nevyberie na daniach alebo ich dnes použije na výdavky a ktoré padajú na plecia našich potomkov zajtra. Napríklad, ešte v roku 2016 by mali podľa prognóz MMF krajiny G7 úhrnne hospodáriť s primárnym deficitom 500 mld. USD.

Ide teda o obrovskú podporu, ktorá udržuje domáci dopyt v týchto krajinách, priemyselnú produkciu  pod., a následne tržby firiem a ich zisky. Bez tejto podpory by boli zisky a hlavne tržby podnikov významne iné a s tým by bola významne iná aj situácia na akciovom trhu. Denne by sme sa stretávali so správami o poklese hodnoty toho či iného  makroekonomického ukazovateľa, čo by sa odrazilo v cenách akcií, akciových indexov. A v minulom roky by sme, tak ako prognózovala časť trhu, zažili dvojité dno.

Takáto fiškálna stimulácia má „dobrú“ a „zlú“ stránku. Tá lepšia spočíva v tom, že ak sa nevyskytne žiadny významný šok (napríklad v podobe rozpadu eurozóny), takáto rozpočtová stimulácia by mala udržať makroekonomické parametre, zisky, tržby a pod. na „konjunkturálnej“ úrovni (býčí trh), to by malo v strednodobom horizonte viesť akcie na vyššie úrovne. Minimálne je pravdepodobné, že fiškálne a menové autority budú udržovať nedeflačné prostredie. Samozrejme, mierne korekcie a obdobia niekoľko mesačnej stagnácie nemožno vylúčiť a sú aj vcelku pravdepodobné.

Na druhej strane, priestor na ďalšiu rozpočtovú stimuláciu sa rýchlo zmenšuje. Spomedzi krajín G7 narástol v rokoch 2008 až 2010 verejný dlh o približne 30 percentuálnych bodov na HDP v USA, UK a v Japonsku a o 15 – 20 bodov v ostatných krajinách G7 (Kanada, Francúzsko, Nemecko, Taliansko). V Japonsku sa dlh v roku 2011 blíži k 240% HDP, V Taliansku 120% a v ostatných krajinách G7 od 80 do 90% HDP. V ďalších rokoch by sa malo tempo zadlžovania vo väčšine týchto krajín spomaliť, ale nie zastaviť.  Tieto očakávania sú síce „nominálne“ započítané na akciovom trhu, ale nikto si nevie reálne predstaviť to, ako budú takéto hospodárenie vlád vnímať investori v skutočnosti. Ak by investori (hlavne veľké fondy),  prestali veriť v udržateľnosti takto ťahaného rastu a neponúkalo by sa iné, doposiaľ nepoznané riešenie, veľká korekcia by bola nevyhnutná. Dopad na správanie spotrebiteľov by bol katastrofálny a celý finančný systém, tak ako ho poznáme, by sa musel zmeniť. To si želá len málokto. Prudký pokles na akciovom trhu, tak ako sme ho zažili v rozmedzí rokov 2008 a 2009, preto v strednodobom horizonte nepovažujeme za pravdepodobný.