Na americkú ekonomiku v roku 2011 mnohí pozerajú s nádejou. Prvá z vyspelých vstúpila do recesie, a tak by mala ako prvá opätovne rásť. A vskutku, množstvo parametrov signalizuje postupné zlepšovanie. Trh práce sa postupne od jesene 2009 stabilizuje, aj keď je stále vyše 14 mil. nezamestnaných – o 6 miliónov viac ako v roku 2005, keď americká centrálna banka považovala konjunktúru za stabilný trend a začala v polovici roka zvyšovať sadzby. Dlhodobé rozhodnutia spotrebiteľov vyznievajú optimisticky na trhu automobilov, ale na druhej strane trh nehnuteľností je stále krehký. Objem zlyhaných hypoúverov relatívne síce klesá, ale počet novostavieb je malý a cena nehnuteľností sa k opätovnému rastu nemá. Ďalej, domáca spotreba sa vzmáha a navyše môže rátať s pomocou nových daňových škrtov, na druhej strane však miera úspor obyvateľstva je vysoká, a to aj napriek nízkym úrokovým sadzbám. Jadrová inflácia sa na radosť centrálnej banky pomaly odráža od dna, riziko vzniku deflácie je nateraz zažehnané. Priemyselná produkcia a priemyselné objednávky sa postupne vracajú na predkrízové úrovne. Dolár je voči hlavným obchodným partnerom USA, v porovnaní s priemerom za posledných 5 rokov buď bez zmeny (Mexiko, eurozóna) alebo oslabený (Kanada, Čína, Japonsko). Vplyv na export je tak mierne priaznivý. Americká ekonomika je, zdá sa, okrem trhu práce, v pomerne dobrej kondícii. Na druhej strane, stále nie je ťahaná súkromným sektorom, ale verejnými výdavkami. Deficit federálneho rozpočtu sa stále pohybuje okolo 10 % a verejné zadlženie sa blíži k hranici 100 % HDP. Tempo zadlžovania sa spomaľuje len veľmi pomaly a vláda ani nepočíta so skorým ukončením fiškálnej stimulácie. Deficit platobnej bilancie sa opätovne zhoršuje, vonkajšia nerovnováha narastá. Ďalším nepriateľom je vysoká cena ropy. Nejde len o dovoz ropy, ktorej USA ročne dováža „len“ za 300 mld. USD, ale o celkový vplyv jej rastúcej ceny na ziskovosť podnikov, pravda, okrem energetických.

Eurozóna sa ekonomicky štiepi. Na jednej strane stoja krajiny, ktoré sú technologicky vyspelejšie, medzinárodne konkurencieschopnejšie alebo tie, ktoré v posledných rokoch nezažili významné cenové bubliny a makroekonomické nerovnováhy. Takýmito krajinami sú Nemecko, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Slovensko a Estónsko. Na druhej strane stoja krajiny, ktorých úspech v posledných rokoch zabezpečili neopakovateľné a dnes nežiaduce faktory alebo tie, ktoré sa stali obeťou fingovanej európskej snahy o nivelizáciu životnej úrovne na celom kontinente. Medzi tieto krajiny patrí Grécko, Írsko, Portugalsko a Cyprus. Odstraňovanie nerovnováh prinesie ekonomickú disharmóniu a sťaží fungovanie eurozóny. Rozhodovať napríklad o menovej politike je ťažké, keď rast úverov pre firmy je od - 20 % v Írsku po takmer 10 % na Cypre alebo keď je nezamestnanosť v Holandsku pod 5 % a v Španielsku vyše 20 %.

Z kľúčového tandemu Nemecko – Francúzsko zostáva Nemecko tým hlavným motorom. V roku 2010 dosiahol rast Nemecka takmer 4 %, najviac po zjednotení. Tento impozantný výsledok však prichádza po silnom poklese v roku 2009 o takmer 5 %. Oživenie je badateľné vo všetkých segmentoch ekonomiky, dokonca aj v tradične pomalej domácej spotrebe. Priemyselná produkcia a priemyselné objednávky sú len málo vzdialené od maxím z predkrízového obdobia, rast investícií je v rámci vyspelých krajín vysoko nadpriemerný. Export je ťahúňom rastu, keď je produktovo sofistikovaný (tretinu exportu tvoria stroje a automobily) a geograficky diverzifikovaný (najväčší partner, Francúzsko, má 10 percentný podiel a prvých 10 krajín absorbuje len 60 % exportu). Podstatná časť exportu smeruje do eurozóny a tak je vplyv pohybu eura limitovaný. Ďalší z dvojice, Francúzsko, nie je momentálne tak oslnivý. Makroparametre sa zlepšujú len veľmi mierne, niektoré naďalej prepadajú. Rozpočtová stimulácia je silná, keď deficit verejného rozpočtu by mal dosiahnuť v roku 2010 7 až 8%, čo je podobné roku 2009.

Hospodárstvu Veľkej Británie, citlivej na globálny vývoj finančníctva, pomohli prečkať najhoršie krízové časy dva hlavné faktory. Jednak významné oslabenie libry takmer voči všetkým hlavným svetovým menám posilnilo medzinárodnú konkurencieschopnosť britského priemyslu a služieb a jednak rozpočtová politika bola veľmi štedrá a verejný deficit dosiahol za posledné dva roky približne 10 % HDP. Stabilizácia ekonomiky však „nebola zadarmo“ – dôsledkom slabej libry je vysoká inflácia a vysokú rozpočtovú nerovnováhu bude musieť vláda vyriešiť skôr, než sa stane vážnym bremenom hospodárskeho rastu krajiny.

Tretí pilier vyspelého sveta, Japonsko, je ovplyvnené mixom protichodných faktorov. Na jednej strane je japonská ekonomika silne konkurencieschopná na svetových trhoch, s dominantným podielom tovarov s vysokou pridanou hodnotou – stroje, automobily, elektronika. A ďalej, teritória, do ktorých smeruje japonský export, sú prevažne rýchlo sa rozvíjajúce krajiny Ázie (s 20 % - ným celkovým podielom Čína, 35 % tvoria ďalšie expandujúce ázijské krajiny – najmä Južná Kórea, Hong Kong a Taiwan). Na druhej strane, japonský jen v porovnaní s predkrízovým obdobím prudko posilnil, a navyše voči všetkým významnejším svetovým menám. Dôvodom bolo ukončenie tzv. carry trades, ktoré spočívajú v pôžičkách na nízkoúročených trhoch presmerovaných do vyššie úročených investícií. Keďže sa dnešné úrokové sadzby vo vyspelých krajinách príliš nelíšia od dlhodobo nízkych japonských sadzieb, investori splácajú pôžičky japonským bankám v jenoch a zvyšujú tak dopyt po jene. Japonsko je tak obeťou nízkych zahraničných sadzieb. Ďalej, na domácu spotrebu sa Japonsko spoliehať nemôže – dlhodobo ho trápi deflácia a gigantický verejný dlh. Podpora verejnej politiky je už vyčerpaná - dlhodobo takmer nulové sadzby už nemožno viac znížiť a zároveň ďalšie verejné zadlžovanie už de facto nie je možné.

Čínska hospodárska lokomotíva je, zdá sa, nezastaviteľná. Za posledných 30 rokov medziročné tempo rastu čínskej ekonomiky nebolo nižšie ako 3.8 % a zvyčajne dosahovalo 8 – 12 %. Aj v čase najhoršej svetovej hospodárskej recesie za desiatky rokov, v rokoch 2008 až 2010, medziročné tempo rastu stále dosahovalo 10 %. Výpadok zahraničného dopytu vláda pohotovo nahradila domácim dopytom, prostredníctvom mohutných bankových pôžičiek. Export je pomerne slabo geograficky diverzifikovaný, keď 40 percentný podiel má USA, Hong Kong a Japonsko. Je však pomerne dobre produktovo pestrý, dnes už so silným podielom sofistikovanejších tovarov. Problémom sa stáva inflácia, ktorú ťahajú najmä potraviny. Jadrová inflácia je nateraz v bezpečnom pásme. Rýchly hospodársky rast však ťahá celosvetovo ceny komodít na vyššie úrovne a riziko zvýšenia inflácie pre ekonomiku v modernizačnej fáze s vysokým podielom komodít na spotrebe, v ktorej čínska ekonomika je, v budúcnosti porastie. Rizikom je aj bublina na trhu nehnuteľností. V poslednom čase sa síce darí úverovými reštrikciami znižovať celkové tempo rastu cien nehnuteľností, ale nemáme prehľad o štruktúre rastu v nerovnomerne urbanizovanej krajine.

Rast indickej ekonomiky sa pohybuje ma úrovni 30 ročným maxím a hospodárstvo je pravdepodobne je na hranici svojich produkčných možností, okrem iného aj kvôli stavu infraštruktúry. Prudký rast domácej spotreby zvýšil inflačné tlaky, prehĺbil deficit platobnej bilancie a pritiahol množstvo kapitálu, aj špekulatívneho. Krajina zápasí s najvyšším verejným dlhom spomedzi rozvojových ázijských krajín a deficit verejného rozpočtu sa v posledných rokoch šplhá k 10 percentám. Má však pomerne dobré predpoklady na udržanie rastu a modernizácie dlhodobo, pretože spomedzi krajín BRIC je  najchudobnejšia (HDP na hlavu v parite domácej meny je menej ako polovičné v porovnaní s Čínou a desatinové v porovnaní s priemerom krajín G7), má najlepšiu demografiu a je viac – menej demokratickou krajinou.
 
Postupný rast cien komodít za posledný rok, podporený slabším rubľom, zvýšil potenciál pomaly sa oživujúcej ruskej ekonomiky. Zlepšovanie konjunktúry sa pretavuje do viacerých makročísel – na trhu práce, v maloobchode, v zahraničnom obchode. Ruský export je málo produktovo a aj geograficky diverzifikovaný, keď ho tvoria najmä energie a kovy a z polovice smeruje do Európskej únie. Na druhej strane, charakter týchto produktov ich predurčuje na to, aby našli dopyt „všade“. Aj keď presmerovať dopravu na povedzme blízke ázijské trhy je časovo, nákladovo a pod. komplikované. Rusko je jedinou z krajín BRIC, ktorá úrokové sadzby v roku 2010 znižovala, ostatné krajiny zoskupenia ich zvyšovali.

Tempo rastu brazílskej ekonomiky možno – podobne ako pri indickej – považovať za privysoké. Domáca spotreba prudko rastie, keď nezamestnanosť je na minime a mzdy prudko rastú, vonkajšia nerovnováha narastá a rýchlo rastie aj objem úverov. Brazílska mena, real, posilňuje a znižuje tak medzinárodnú konkurencieschopnosť ekonomiky.

 Zhrnúc - svetová ekonomika postupne naberá tie tempá rastu, na ktoré sme boli zvyknutí v predkrízovom období. Vyspelé ekonomiky však majú teraz v priemere o 30 percentuálnych bodov vyšší podiel verejného dlhu na HDP a rozvojové ekonomiky majú v priemere vyššie vnútorné nerovnováhy. To bude mať zaujímavé dôsledky.