Americká centrálna banka 3. novembra oznámila, že v nasledujúcom viac ako polroku bude na trhu nakupovať dlhodobé štátne dlhopisy spolu za 600 mld. dolárov. Zároveň sa chystá reinvestovať istiny z v tomto čase splatených papierov. Operácia sa do verejného vedomia vžila pod termínom kvantitatívne uvoľňovanie číslo 2 (quantitative easing, QE).   

Kvantitatívne uvoľňovanie prichádza na rad vtedy, keď štandardný nástroj menovej politiky – znižovanie sadzieb hoci i na nulu – už nezaberá. A kvantitatívne uvoľňovanie číslo 2 prichádza vtedy, keď nezaberá už ani kvantitatívne uvoľňovanie číslo 1.

Centrálna banka má niekoľko nástrojov na reguláciu ceny peňazí. Buď ich určuje priamo nastavením úrokových sadzieb alebo nepriamo tým, že reguluje ich množstvo. S nástupom súčasnej hospodárskej kontrakcie začala americká centrálna banka (FED) znižovať sadzby v septembri 2007 z úrovne 5.25% a už v máji 2008 boli na 2%. Keď sa v septembri 2008 prevalil problém Lehman Brothers, do konca roka FED znížil sadzby na aktuálnych 0.25%. Zároveň začal kvantitatívne uvoľňovať - „skupovať“ - rôzne cenné papiere, najmä štátne dlhopisy a hypotekárne záložné listy. A keďže mnohé z nich sú pochybnej kvality, pokojne to môžeme označiť aj za kvalitatívne uvoľňovanie.

Deklarovaných cieľom týchto opatrení bol a je boj proti deflácii. Tá sama o sebe je mimoriadne zhubná, pretože nemotivuje míňať (odráža od kúpy tovaru alebo služby dnes v očakávaní nižšej budúcej ceny) a investovať (očakávania budúcich výnosov sa znižujú, zaujímavé sú predovšetkým úspory, ktoré sa „sami o sebe“ zhodnocujú). Tržby firiem sa znižujú, následne prepúšťajú zamestnancov či hľadajú iné lacnejšie vstupy. Celkový kúpyschopný dopyt sa tak znižuje, ten znižuje tržby firiem - a tak sa recesia prehlbuje. To, že tento problém je v USA aktuálny, dokumentuje aj jadrová (bez cien potravín a energií) inflácia v USA pod 1 %, ktorá je najnižšia za posledných takmer 50 rokov. Oveľa príjemnejšie by bolo mať aspoň miernu infláciu, povedzme na úrovni 2 – 3 %. V tejto situácii je otázne, či bude tento boj FEDu účinný. Zdá sa, že nie.

Predovšetkým súčasnú situáciu možno vnímať ako vyvrcholenie dlhodobého, 30 ročného, trendu masívneho zadlžovania v USA. Kým v povojnovej histórii sa spoločný dlh verejných orgánov, domácností a firiem dlhodobo pohyboval na úrovni približne 130 % nominálneho HDP, 80. rokoch začal rapídne stúpať. Príčinou bol rast optimistických očakávaní amerických domácností a firiem po tom, čo opadol druhý ropný šok a vláda prezidenta Reagana vcelku účinne zvyšovala optimizmus v americkej spoločnosti. So zadlžovaním domácností rástol aj domáci dopyt. Bublina sa tvorila dlho, keď jej skoršiemu prepuknutiu zabránila veľká technologická zmena – nástup internetu v 90. rokoch – a dve korekcie na začiatku 90. a nultých rokov. Inflačné tlaky, ktoré by mali logicky v tomto prostredí vzniknúť, boli tlmené nízkymi cenami medzinárodne obchodovateľných tovarov, ktoré sa dosiahli pri sťahovaní výroby do lacnejších regiónov sveta. Po celý čas tak úrokové sadzby v USA klesali, zároveň klesali aj výnosy dlhopisov (a ich cena rástla). Rástli aj ceny akcií. V roku 2008 došlo k definitívnemu prelomeniu tohto trendu a dlh domácností a firiem nielenže prestal stúpať, ale začal sa dokonca znižovať. Avšak oproti tomu dlh štátu začal rásť priam neuveriteľným tempom. A štát sú vlastne firmy a domácnosti. Celková ekonomika sa tak od dlhov nielenže nečistí, ale do dlhovej pasce ju zaťahuje ten, kde je len politický kalkul, nie osobný alebo podnikateľský projekt -  a to štát. Zadlžovanie nie je efektívne a účet bude onedlho vystavený.

Tieto dlhové náklady je potrebné započítať do budúcej ekonomickej aktivity. Celkové chmáry tak zatieňujú optimizmus potrebný na rozbeh, nevraviac o „technických“ dôsledkoch splácania dlhu na hospodárstvo. Riešením by bola vyššia inflácia v určitom dlhšom období. Ale ako ju vyvolať? Firmy nebudú zvyšovať ceny, keď chýba dopyt. Firmy nenútia zvyšovať ceny ani rastúce vstupy – nezamestnaných je stále príliš veľa a výrobné kapacity stále nie sú využité naplno. A tak „QE2 peniaze“ sa pravdepodobne v americkej ekonomike nevyužitú.

Využijú sa práve tam, kde „to žije“. A to v rozvojových krajinách, ktoré by sa mohli po miernom poklese v rokoch 2008 až 2010 dostať na „obvyklé“ tempá rastu nad 5% ročne. Tieto populačne objemné krajiny rýchlo dobiehajú vyspelé krajiny, keď si svižne osvojujú poznatky vedy a výskumu z vyspelých krajín a skracujú si tým celú fázu modernizácie, ktorou prešli vyspelé krajiny. Americké peniaze tak môžu urýchliť tento proces a napokon zvýšiť tak dopyt po surovinách a ich cenu, napríklad aj cenu ropy. Toto sa môže vrátiť USA ako bumerang a paradoxne americké peniaze môžu spomaliť oživenie americkej ekonomiky.

V každom prípade to vyzerá, že odhodlanie FEDu bojovať s defláciou je silné. To indikuje, že dlhodobé výnosy na dlhopisoch by už (ak sa nevyskytne nejaký kreditný šok mimo USA) nemali príliš klesať (a ceny dlhopisov rásť). Dlhodobo nízke úrokové sadzby na peňažných trhoch by zároveň nemali tlačiť výnosy dlhopisov veľmi vysoko. Faktorom by mohla byť zmena dlhodobých inflačných očakávaní. Akciový trh môže byť nejaký čas živší, a môže dokonca rásť, ale skôr či neskôr by mali investori do amerických akcií zaplakať. Na druhej strane, ak bude najhoršie, možno sa dočkáme aj kvantitatívneho uvoľňovania číslo 3...