Banky bývajú často označované za krvný obeh ekonomík. Niektoré z nich postupne vyrástli do naozaj gigantických rozmerov. Aj tu platí, že všetkého veľa škodí.

Hoci je bankový sektor prostredníctvom príslušných centrálnych bánk spravidla prísne regulovaný, neexistuje žiadne nariadenie, ktoré by obmedzovalo samotnú veľkosť bánk. Je to aj takmer nemožné, lebo jednak neexistuje spravodlivé a efektívne meradlo, ktoré by hovorilo, že takáto či onaká veľkosť bankového sektora je ideálna alebo optimálna. A ďalej, banka je štandardný podnikateľský subjekt, ktorého cieľom je dosahovať zisk a zväčšovať majetok. A obmedzenie podnikania by bolo netrhové.

Na druhej strane, je možné odhadnúť, že veľkosť banky alebo bankového sektora je už priveľká. Predovšetkým ide o veľkosť majetku (t.j. bilančnej sumy). Najväčšie banky (bankové sektory) sú zvyčajne vo veľkých vyspelých krajinách. Súvisí to jednak s postupnou akumuláciou bohatstva a jednak s pomerne stabilnými funkciami spotreby a úspor v týchto krajinách. Najväčšou bankou sveta bola ku koncu roka 2011 nemecká Deutsche Bank s majetkom takmer 3 bil. USD nasledovaná britskou HSBC a francúzskou BNP Paribas. V prvej desiatke bánk bola 1 nemecká, 3 britské, 3 americké, 2 francúzske, jedna japonská a jedna čínska banka.

Banky sa často posudzujú aj podľa veľkosti kapitálu. To možno hodnotiť ako spravodlivejšie kritérium, lebo len to je skutočné bohatstvo banky. Potom bola v tom istom období najväčšou bankou americká Bank of America tesne nasledovaná americkou JP Morgan a Priemyselnou a obchodnou bankou Číny. V prvej desiatke sa nachádzajú 4 americké, 4 čínske, 1 britská a 1 japonská banka. Už toto porovnanie naznačuje, že európske banky sú väčšie, a zároveň menej kapitalizované. Sú teda zraniteľnejšie ako napríklad americké banky. Veľké banky majú významný regionálny alebo globálny vplyv. Zoznamov týchto tzv. systémových bánk je niekoľko, najpoužívanejší je je zoznam Rady pre finančnú stabilitu skupiny G20, ktorý obsahuje 29 bánk (17 európskych, 8 amerických, 3 japonské a jednu čínsku).

Iný uhol pohľadu je relatívne vyjadrenie, tzn. najčastejšie vo vzťahu k HDP. Takto je problém nadmerného bankového sektora „rovnaký“ bez ohľadu na veľkosť krajiny (na druhej strane - HDP ale môže byť „nafúknuté“ napríklad aj predchádzajúcou úverovou expanziou). Nadmerný bankový sektor má najmä Európa. Napríklad vo Švajčiarsku len dve najväčšie banky disponujú majetkom väčším ako štvornásobok ročného HDP, v Holandsku viac ako trojnásobok, v Belgicku, vo Veľkej Británii, Švédsku dvojnásobok. Problém obrieho bankového sektora sa teda zďaleka netýka len malých ekonomík, aj keď pri malých ekonomikách môže dosiahnuť naozaj gigantické rozmery.

Ak zoberieme do úvahy samotné vklady a úvery, potom z ekonomicky najvýznamnejších krajín sveta (najmä eurozóna a G20) dosahuje najväčší podiel vkladov na HDP Luxemburg (takmer 700% HDP, potom Veľká Británia (vyše 400%) a Cyprus (takmer 400%). Nad 200% HDP dosahujú vklady na Malte a nad 100% v Austrálii, v Belgicku, Kanade, Číne, Dánsku, Izraeli, Japonsku, Holandsku, Švédsku a vo Švajčiarsku. Priemer je 100% HDP, medián (stredná hodnota) zhruba 60% (čo je zhodné s hodnotou pre Slovensko). Rozvojové krajiny dosahujú zvyčajne nižšie hodnoty. Zvláštnou kategóriou sú vklady domácností. Tie sú najvyššie na Cypre (200% HDP) a nad 100% dosahujú na Malte a v Luxembursku. Najvyšší podiel úverov na HDP má Luxembursko a Veľká Británia s hodnotou okolo 450%, približne 400% dosahuje Cyprus. Nad 100% dosahuje podiel úverov v tých krajinách, ktoré majú nad 100% vklady a navyše aj v Grécku, v Írsku, Taliansku, Portugalsku a Španielsku. Ak zoberieme do úvahy len úvery pre domácnosti, tie tvoria viac ako 100% podiel na HDP len vo Švajčiarsku a na Cypre.

Ak porovnáme úvery a vklady v jednej krajine - o viac ako o 100 percentuálnych bodov na HDP sú vyššie vklady oproti úverom v Luxembursku, na Malte a v Japonsku. O viac ako o 50 p.b. aj v Číne a v Belgicku. Naopak, najvyšší previs úverov nad vkladmi (viac ako 50 percentuálnych bodov) je v Portugalsku a v Španielsku.

Tieto nerovnováhy sú podľa nás dôsledkom viacerých zlyhaní. Napríklad odklonom od primárnej funkcie bankovníctva – od zbierania vkladov na jednej strane a následného investovania najmä do úverov a jednoduchých dlhových nástrojov - smerom k rôznym komplikovaným produktom, ktoré banky ani nevedia poriadne oceniť. Ďalej, v niektorých krajinách bola úverová expanzia v porovnaní so skutočnou zmenou štruktúry ekonomiky príliš vysoká. A špeciálne v eurozóne sa v minulosti podarilo dosiahnuť dojem integrity bez skutočnej integrity, vďaka čomu sú bankové sektory previazané a ešte zraniteľnejšie. Tieto faktory sú voči zmene rigidne a dlhodobo budú negatívne ovplyvňovať aj samotné kreditné riziko štátov. Zároveň, bude to tlačiť na ďalšiu integrácii pravidiel pre bankové systémy, najmä v eurozóne.